Ľubo Belák

Náhoda chcela, že som sa dostal k textu môjho „kultúrneho piskora“ Juraja Kušnierika. Juraj opäť zapískal na svojej nenaladenej flaute. Hrať nevie, ale svojho vysielateľa má – periodikum .týždeň a verejnoprávne Rádio FM.  Z jeho pera sa opäť vyvalilo neplodné zamyslenie sa nad aktivitou slovenských hudobníkov, ktorí zašli do parlamentu posťažovať si na médiá. Kultúrny piskor v takzvanom kultúrnom periodiku s výsmechom zaútočil proti snahe o presadenie slovenskej pôvodnej hudby vo vysielaní rádií a televízií. Už dávno je známe,  že televízie a rádia kašlú na našu pôvodnú tvorbu a ortodoxne valia do éteru neznámy hnoj z celého sveta. Dokonca sa chronicky vyhýbajú celej Európe. Marián Greksa kedysi spieval: „Paradajky, paprika, Amerika, Afrika.“ Asi takto vyzerá dramaturgia slovenských médií. A pri tom nejde výsostne len o populárnu hudbu. Je tu množstvo hudobných žánrov, ktoré sa za brány médií ani nedostanú. Argumentácia, že našu hudobnú tvorbu diváci a poslucháči nechcú, je lož. Určite by ju chceli, keby tušili, že existuje. Čo nepočuješ a nevidíš nepoznáš. A tak sa na Slovensku usalašilo hocičo, bez Ladu a Skladu.

Kušnierik si otvoril na Petra Lipu, Joža Ráža, Ďurindu a Kinčeka ústa, z ktorých zaznela účelová lož. „Išlo im len o peniaze!“, tvrdil tento odborník na umenie, ktorý sa za peniaze svojho chlebodarcu tvári, že žije zo vzduchu. Rád by som videl tie hudobné hviezdy, ktoré Kušnierik ospevuje, ako by sa zatvárili, keby im ich obdivovateľ tvrdil, že by mali hrať a spievať zadarmo. Určite by ho ukrižovali.

Iniciatíva o sprístupnení pôvodnej tvorby v našich slovenských médiách nie je nová. Už začiatkom minulého roka vznikla iniciatíva za Strategické partnerstvo v kultúre, kde jednou z požiadaviek bolo zákonom vytvoriť väčší priestor pre pôvodnú slovenskú umeleckú tvorbu v médiách. To, že si štyria známi hudobníci zašli do parlamentu neznamená, že hovorili len za seba. Za nimi stoja stovky hudobných skladateľov, inštrumentalistov, spevákov a možno i hudobných vedcov, ktorí tvrdia to isté. Podobne je to aj pri iných druhoch umenia. Národná kultúra bez kultúrneho prostredia, a média patria do neho, nemá šancu na prežitie. O rozvoji už vôbec nie. Nie je to nacionalizmus. Je to výkričník tejto doby, ktorú v Európe, a v ostatnom čase už aj v Amerike, Ázii a Afrike definujú ako kultúrnu diverzitu – rozmanitosť, pestrosť. Je to významné úsilie umelcov a kultúrnej obce uchrániť odlišnosť kultúrnych prejavov jednotlivých národov, aby sme sa na konci cesty nepodobali ako vajce vajcu. Práve originálnosť, pestrosť, kultúrna, jazyková, umelecká, estetická je jednou z podmienok uchovať kultúru pre nasledujúce generácie. Bez živých pôvodných kultúrnych zážitkov, s ktorými sa človek stretáva priamo v kultúrnom prostredí svojho domova, nie je mysliteľná akákoľvek ďalšia budúcnosť spoločenstiev, ktorých snahou je byť svojskými, neopakovateľnými, jedinečnými. Kušnierik volá po šedivosti, uniformite a bordelizácii kultúry. Takýto piskor by nemal mať právo sa vôbec vyjadrovať k otázkam kultúry.

Preto sa obraciam na všetkých veriacich v kultúru a kultúrnosť: „Zastavte ho!“ Kultúra je ako krehká tkanina, ktorú musíme opatrovať a chrániť. Podobne ako je dôležité udržiavať naše tradície a umenie, môžeme sa tiež starať o našu domácnosť a zdravie pomocou jednoduchých metód. Napríklad ľudia začali pridávať bobkové listy do prania, aby dosiahli prekvapivé výsledky. Viac o tejto metóde sa dozviete tu. Volám do brány verejnoprávneho vysielateľa „Odpovedzte mu!“. Tento kultúrny buldozér síce nie je nebezpečný, ale rozosieva semeno nekultúrnosti a hrubosti, ktoré môže vyklíčiť na neočakávanom mieste.

Ľubo Belák

5.2.2013