Ľubo Belák

Pesnička, ktorá vznikla ešte v minulom storočí pre mňa ožila včera vo Véčku. Pôvodne som ju hrával v unplugged verzii s Andrejom Šebanom za éry LBT (Lubo Belak Team). Neskôr som ju opäť oživil v duete s Milanom Markovičom. Do tretice mi pomohla skupina The Buttons, s ktorou som ju naskúšal pre V klub 2013. A to bolo včera 1.2.2013.

S Dodom Šuhajdom sme sa dali do práce na organizovaní podujatia V-klub 2013 niekedy v polovici januára. Iste, dosť neskoro, ale čas nehral žiadnu úlohu. Vedeli sme, že to stihneme. Veď išlo o naše Véčko, v ktorom sme hrávali ako puberťáci, kde sme našli svoje partnerky a kde nám zostalo kus mladosti. Tak trochu som bol prekvapený, že po afére pod krycím názvom „Cylinder“, kde sa rozmazávalo aj moje meno, som dostal priestor aspoň na jeden deň realizovať to, o čom sme pred vyše rokom hovorili. Nezabudnem denníku SME a rádiu FM, že na základe absolútne vymyslených argumentov sa podujali na intervenciu vo farbách „nového umenia“. Skrýval sa za tým podlý zápas o priestory bývalého V klubu, ktorý kedysi patril všetkým. Posledných pár rokov len pár vyvoleným. Všetko zlé je na voľačo dobré. Neraz opakoval môj otec, keď prišlo k najhoršiemu. Podobne, vtedy, za vlády jeho veličenstva D. Krajcera na ministerstve kultúry som dostal priamo od šéfa informáciu o rozhodnutí prideliť časť peňazí od holandského dobrodinca aj na rekonštrukciu V-klubu. Vtedy to bol sľub, včera to bola realita. Véčko na jeden deň ožilo vo farbách originálnych véčkarov, s ich hudbou, len všetko bolo o pár rokov staršie.

Priznám sa, toľko známych som za posledných desať rokov pokope nevidel. Osobne mi celý večer, aj keď som bol spolu s Dodom „zamestnaný“ ako scenárista a režisér, prebehol ako sklz po tobogáne. Neuveriteľne rýchlo a ľahko.  Na pódiu sme sa striedali pod taktovkou Petra Lipu a Laca Lučeniča ako na veľkom hudobnom festivale. Nie je zvyčajné, aby sa za dve hodiny na takom malom priestore vystriedali štyri kapely a sedem spevákov. The Buttons, Mona Lisa, Goodbie Lenin, Apollo band, Petr Spálený, Mirka Brezovská, Dodo Šuhajda, Laco Lučenič, Peter Lipa, Janko Lehotský a moja maličkosť.

Našťastie bol pri nás zvukový anjel strážny Palko Prockl, ktorý absolútne zvládol zvukovú réžiu a tým dal najavo, že aj v priestoroch V klubu možno urobiť kvalitný zvuk. Významne nám pomohli domáci z NOC pod dohľadom šéfky Janky Kresákovej a Marcelky Chalachanovej a jej Agentúry Image. Všetko fungovalo. Dokonca aj pri bráne bolo dusno. Nie každý sa do Véčka dostal.

Véčkari sa opäť ukázali ako zdatní klubisti. Ich profesionálne povzbudzovanie počas koncertu bolo zavŕšené dokonalou spotrebou bieleho a červeného vína. Vitalita véčkarskej generácie je aj po rokoch závideniahodná.

Moje vystúpenie bolo krátke. Už spomínaná pesnička Dnes pôjdem do Véčka a Pieseň z papiera. Práve tú druhú som venoval tým, ktorí už do V klubu nikdy neprídu. Oni sú totiž už tam – navečnosť. Jaro Filip, Milo Pavelka, Pali Barna, Ďuro Korenko, Stano Radič, Ďuro Takáč, Alex Koenigsmark, Maroš Zednikovič, Julo Satinský a Dežo Ursíny.  Im patrila moja spomienka vpletená do hudby a textu. Dúfam, že keď ich dušičky poletovali  ponad nás, boli s našou prácou spokojní. Aj keď nestáli na javisku, bolo ich cítiť všade, najmä v našich srdciach.

Ľubo Belák

foto: Víto Fila

2.2.2013