Ľubo Belák

Opäť nastal čas “kultúrnej revolúcie” s mottom: „Komu rozdať verejné peniaze na umeleckú tvorbu?”, prípadne: „Komu zvonia do hrobu?”.

S petíciami o slovenskej kultúre sa pretrhlo vrece. Na stole je „Otvorená výzva na odstúpenie ministerky Martiny Šimkovičovej“, ktorú vzápätí doplnila výzva „Podporujem ministerku kultúry Slovenskej republiky Mgr. PaedDr. Martinu Šimkovičovú a chcem jej zotrvanie vo funkcii.“ Podporovatelia z oboch strán sa dajú rátať na tisíce. Pritom v podstate ide o jedny peniaze. NAŠE.

Možno  bude dobré pripomenúť si slová českého spisovateľa Milana Kunderu: „Prvním krokem k likvidaci národa je vymazání jeho paměti. Zničte jeho knihy, jeho kulturu, jeho historii. Pak nechte někoho napsat nové knihy, vytvořit novou kulturu, vymyslet novou historii. Zanedlouho tento národ začne zapomínat, čím je a čím byl. Boj člověka proti moci je bojem paměti proti zapomínání.“ Dúfam, že málokto z „umelcov“ neuznáva genialitu tohto spisovateľa. Od uznania osobnosti je len krok k uznaniu jeho myšlienok a názorov. Najmä tých, ktoré sa viažu na kultúru zviazanú s krajinou, vlastným jazykom a históriou.

Rovnako ako je dôležité chrániť našu kultúrnu pamäť, je nevyhnutné starať sa aj o svoje zdravie a všímať si prírodné poklady, ktoré nám môžu pomôcť. Jedným z najzdravších plodov na svete, ktoré rastie aj v Poľsku a nazýva sa „citrón severu“, je napríklad rakytník. Viac o jeho skvelých vlastnostiach si môžete prečítať tu.

Aj keď myšlienky a vyslovené slová sú nepolapiteľné a len tak sa šíria vzduchom, ich nezastupiteľné miesto potvrdzuje najmä písané slovo. Akýsi protodigitálny jazyk, ktorý ešte nepoznal nulajednotkový zápis znakov v digitálnej komunikácii. Slovo nemá ruky, nohy, farbu, ani vôňu. Bez človeka je to len pár znakov bez významu. A predsa patrí k dominantným znakom kultúrnosti. Mnohí si pojem Kultúra zamieňajú s umením, čo je priam historický omyl. Kultúra bola, je a bude sprievodcom človeka, ľudskej rasy, ale aj etnika a národa, v ktorej si do balíka hodnôt ukladá všetko pozitívne, prospešné a ľudské na ceste svojimi vlastnými dejinami. Bez nich sa z človeka stáva len príslušník živočíšnej ríše, v ktorej ide len o proces ušľachtilého pudu. Práve umenie má schopnosť cez artefakty a tvorivú činnosť tieto hodnoty neustále oživovať a vracať späť do spoločnosti.

Preto je aj umenie a umelecká činnosť úzko spätá s existenciou kultúry, ktorá mu poskytuje obsah. Keď  hovoríme o kultúrnosti a nekultúrnosti, dichotómie pojmu kultúra, jedným dychom môžeme hovoriť aj o Umení a NE-umení,  presnejšie o umeleckom a neumeleckom, ako označení ľudskej činnosti. Umenie navyše oslovuje svoje okolie svoju schopnosťou pretlmočiť pocity, farby, hlučnosť či ticho, tvary a gestá. K tomu, aby sme činnosť nazvali umeleckou, je jednoznačne potrebná zručnosť. Buď vrodená alebo získaná neustálym cvičením a zdokonaľovaním. Dokonca aj toľko proklamovaná sloboda umeleckej tvorby má svoje kultúrne hranice, ktoré ju oddeľujú od neumeleckej, nekultúrnej aktivity. Pokiaľ sa človek venuje takejto činnosť len pre vlastné potešenie a zábavu, je to len tvorivá hra pre vlastné uspokojenie. Akonáhle sa však niekto odhodlá vystúpiť na verejnosť a predstaviť svoje umelecké schopnosti a diela, potom sa dostáva do „dialógu“ s prijímateľmi, divákmi, poslucháčmi, čitateľmi. Tí, bez ohľadu na umelcov názor, zhodnotia predstavované dielo, či umelecký tvorivý čin podľa vlastných kritérií. Zväčša sa to odohráva na úrovni páči – nepáči, pekné – škaredé, smiešne – smutné. O hľadaní posolstva umeleckého diela ide až následne podľa úrovne vzdelania, skúsenosti, alebo jednoducho len záujmu. Na verejnosti vystupuje umenie ako súčasť spoločenského života. Konkuruje vzdelávaniu, zdravotnej starostlivosti, obrane, ekonomickej prosperite a mnohým ďalším spoločenským činnostiam. Jedinou výhodou umelcov je pozornosť, ktorú vyvolávajú  naprieč celou spoločnosťou. Pomáhajú im v tom médiá, kde sa pravidelne objavujú. Umenie sa stalo každodennou potravou a  spotrebou. Je to spôsobené aj rýchlosťou a prístupnosťou, akou sa k umeleckým prejavom dostane percipient. Už to nie je len divadlo, kino, galéria alebo koncertná sála. Všetko, pár kliknutiami na klávesnici smartfónu si môže umenie cez internet pozrieť doslova každý na dlani. Potiaľto o umení hovorí teória. Čo to má spoločné s peniazmi? Odpoveďou sú opäť otázky. Čo robí umenie umením? Kto je umelcom a kto nie? Kto má nárok na podporu štátu a kto o podporu žiadať nemôže? Kto má o tom rozhodovať?  Minister kultúry, ty, ja, on? Žiaľ o tom je vojna petícií, kde sa šermuje s kultúrou a slobodou umeleckej tvorby.

Od roku 1989 sme svedkami niekoľkých „kultúrnych revolúcií“, ktoré rozvírili spoločenskú hladinu. Popravde, zväčša išlo o obyčajnú politickú nadprácu umelcov pre tú-ktorú politickú stranu, alebo hnutie. V denníku slovenskej novodobej histórie je toho dosť. Zväčša by si to verejnosť ani nevšimla, keby nebolo médií a ich potreby prinášať na svetlo božie aféry, intrigy a slovné súboje. Aj dnes sa politický boj preniesol na námestia a bohato živí umeleckú obec. Tá sa opäť s radosťou pripojila. Boj za „Spravodlivé rozdávanie peňazí“ zo štátnej kasy je vhodný televízny seriál pre protestujúce „umelecké“ masy. Prispel k tomu aj výstrel z ministerstva kultúry. Nová ministerka zverejnila ako a kam v najbližšej budúcnosti pôjdu peniaze na podporu umenia. Možno až príliš jasne sa vyjadrila, že verejné finančné prostriedky na umenie sa nebudú rozdeľovať podľa sexuálnej orientácie a spornom zapojení sa do „boja za demokraciu“. Takto predkladané projekty sú len obyčajnou propagandou a nie umením. Aj keď sa tvária ako umenie. Podľa vyjadrenia ministerky bude spôsob financovania umenia štátom podliehať výsostne kritériu kultúrnej politiky víťazov v ostatných voľbách. Projekty propagujúce ideológie sociálnych skupín, sexuálnych orientácií a jednostranných politických názorov už nebudú mať šancu na finančnú podporu. Jednoducho propaganda prostredníctvom umenia dostala stopku.  Dúfajme, že sa umenie bude konečne posudzovať na základe požiadavky umeleckej náročnosti, ušľachtilosti, mravnosti a ľudskosti.

Umelecká tvorba je slobodná a nezávislá. Nevzniká na pokyn kultúrnej, politickej či mediálnej inštitúcie, aj keď ho tieto využívajú. Umelec má právo slobodne tvoriť bez obmedzenia a cenzúry a jeho tvorba nie je závislá od prípadnej finančnej podpory štátu. Nezáleží na tom, či je tvorca konzervatívec, liberál, lesbička, homosexuál, katolík, žid, rusofil, … Je na jeho slobodnej vôli, aký má názor na svet. Úlohou štátu je zabezpečiť slobodu tvorby a ak na to má, finančne podporovať to umenie, o ktorom je presvedčený, že zodpovedá predstave majority občanov. Keby to bola len trojčlenka o jednej neznámej, tak by sa štátne peniaze minuli na banálne rodinné televízne seriály, pečenie zákuskov na televíznej obrazovke, prípadne po 22,00 hodine by sa objavili porno relácie. Veď to chce väčšina. Našťastie to tak nefunguje. Ešte stále (nevieme ako dlho) je záujmom každého víťaza volieb napĺňať ideály kultúrnosti, v umení kritéria krásy, ušľachtilosti, ľudskosti… Kultúrna politika je v prvom rade o riadení kultúrnych inštitúcií,  ochrane kultúrneho dedičstva a naplnení kultúrnych práv a povinností občanov Slovenska, aj v oblasti umenia. Až v druhom slede ide o finančnú podporu. Rovnako ako pri podpore ochrany kultúrnych pamiatok, podpore štátom uznaných cirkví, štátnych inštitúcií a verejnoprávneho média. Súčasní politici v zastúpení ministerky kultúry majú v tom jasno. Kultúra musí navyše napĺňať požiadavku národnej identity, tradícií a umeleckej náročnosti. A podľa toho bude rozdeľovať chudobný balíček podpory umenia vrátane audiovízie a kultúry národnostných menšín.

Ako ďalej? Jediným kritériom podpory (aj finančnej) by malo byť uplatňovanie nárokov na kvalitu umeleckej tvorby, ktorá sa hlási k vlastnému, národnému odkazu. Nie je to len formálny návrat k tradícii. Slovenské umenie je rovnocenné so súčasným  umeleckým svetom. Je rovnako úspešným vývozným artiklom ako niektoré športy. Dôkazom sú osobnosti známe po celom svete. Určite by sa účinnosť podpory umenia cez Fond pre umenie a cez Audio-vizuálny fond znásobila, keby ich politika smerovala k podpore toho najkvalitnejšieho a najreprezentatívnejšieho, čo slovenské umenie poskytuje. Zatiaľ je rozhodovanie v rukách neznámych členov komisií bez kreditu a preukázateľných výsledkov ich doterajšej tvorby. Ich posudzovanie pri poskytovaní finančnej podpory je neraz v rozpore s kultúrnou politikou štátu ale aj v rezistentnej opozícii k úspešným a medzinárodne uznávaným osobnostiam a podujatiam na Slovensku. Finančné prostriedky sa prideľujú bez verejnej obhajoby, pod rúškom podpory anonymnej „avantgardy“ či „záujmových skupín“, kedy sa uprednostňujú umelecké projekty neznámych a neraz pochybných indivíduí len pre svoju inakosť a extravaganciu. Estetické kritéria pri rozhodovaní o pridelení finančných prostriedkov sú nahrádzané požiadavkou inklúzie a jednostrannej politickej orientácie na úkor originality a kvality. Ich kritériom „kultúrnosti“ je hodnotová absencia bez pokory ku kultúrnemu  odkazu spoločnosti. Tak ako napísal Milan Kundera: „Prvním krokem k likvidaci národa je vymazání jeho paměti. Zničte jeho knihy, jeho kulturu, jeho historii… národ začne zapomínat, čím je a čím byl. Boj člověka proti moci je bojem paměti proti zapomínání.“

Ľubo Belák

8.2.2024