Ľubo Belák

Možno ste si to ani nevšimli, ale na Slovensku máme verejnoprávne vysielanie televízie. A to už šesťdesiatosem rokov. Na rozdiel od verejnoprávneho rozhlasu, po novom rádia, ktoré začalo vysielať podstatne skôr.

Keď vonku panuje pani Zima, v teple televízneho štúdia sa s heslom „Ako ďalej, RTVS?“ usalašili naslovovzatí odborníci na médiá, generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj a poslanci NR SR Roman Michelko (poslanec za SNS), Zora Jaurová (poslankyňa za PS) a Dušan Jarjabek (poslanec za SMER-SSD). Reláciu uvádzala Marta Jančkárová, ktorá je známa nielen ako cieľ drsných anonymných vyhrážok za redakčné nezvládnutie politickej rozhlasovej relácie, v ktorej nebolo umožnené poslancovi za SMER-SD zúčastniť sa, ale aj ako moderátorka nezvládnutého rozhovoru pri príležitosti “oslavy” rozdelenia Československa na dva samostatné štáty. Každý z nich už mal skúsenosť s médiami. Či ako divák, bývalý rozhlasový pracovník, člen Výboru pre kultúru a médiá, alebo ako literát a zároveň divák verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Jeden generálny riaditeľ a traja politici. Už to vypovedá o povahe diskusie. Verejnoprávna RTVS sa akoby zázrakom prebudila a zorganizovala diskusiu o sebe, médiu, ktoré sa už dlhé desaťročia potáca medzi divákmi a politikmi. Od úplného nezáujmu verejnosti až po hromadný útok kritikov. V každom prípade ide o proces postupnej premeny kultúrnej inštitúcie na múzeum mediálnej minulosti na Slovensku. Ani spomínaná diskusia nevybočila z dávno prekonaného pohľadu na verejnoprávne médium. Vo vyjadreniach diskutujúcich sa objavovalo objavené a kládli sa otázky stokrát zodpovedané nielen vo svete, ale aj u nás. Po siahodlhom diskusnom pokri (kartová hra, pozn. autora) medzi zástupcami víťazov volieb a opozície vytvorenej generálnym riaditeľom a opozičnou poslankyňou zaznela „omračujúca“ otázka od Dušana Jariabka: Čo od tej televízie chceme, čo by mala robiť…? Odpoveďou moderátorky bola pozvánka na ďalšie televízne stretnutie: „To sa dozvieme nabudúce…“

Zakliata panna vo Váhu alias RTVS opäť prežíva existenčnú otázku: „Kto bude najbližšie roky ovládať verejnoprávne médiá?“ Ešte presnejšie: „Ktorej koaličnej strane bude patriť verejnoprávna televízia a komu rozhlas? Toto tajomstvo sa zatiaľ skrýva v trinástej komnate koaličnej rady zostavenej z víťazov ostatných parlamentných volieb. Zatiaľ prevláda informácia, že práve najmenší koaličný partner, strana SNS, si brúsi zuby na televíziu. Spája sa to najmä s chuťou bezbolestne odvolať generálneho riaditeľa RTVS, Ľuboša Machaja a nahradiť ho inou mediálnou postavičkou z košiara víťazov volieb. Dôvodom týchto úvah je najmä najnovšia história verejnoprávneho média, ktoré namiesto zákonom daných podmienok tvorby a vysielania, naďalej plní propagandistickú úlohu bývalej skrachovanej skupiny politických strán na čele s Matovičovim OĽANOm. Zmenou mocenských štruktúr aj RTVS patrí do skupiny ostro sledovaných inštitúcií, ktoré sa podieľali na vyše trojročnej manipulácii s občanmi Slovenskej republiky. Dôsledky vládnutia poznáme. Slovensko koncom roka 2023 stálo pred ekonomickým, politickým, ale najmä pred spoločenským krachom. Možno aj preto sa diskusie o ďalšom živote (či smrti) RTVS nezúčastnila nová ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová.

Charakter verejnoprávneho vysielania vznikal už pred druhou svetovou vojnou vo Veľkej Británii. Naplno sa rozvinul so vznikom televízneho vysielania, ktoré doplnilo vtedy už zabehané rozhlasové vysielanie. Úloha týchto médií (rozhlasu a televízie) bola „…vychovávať, informovať a zabávať“. Táto trojčlenka sa dostala aj do Broadcast Act, zákona o BBC, ktorý podpísala britská kráľovná. Odvtedy patrí BBC ku vzorom nezávislej televízie a rozhlasu v Európe. Nezávislosť bola garantovaná najmä samostatným financovaním, nezávislým riadením a oddelením sa od politickej a ekonomickej moci (od finančných skupín). Preto, ak chceme diskutovať o akejkoľvek budúcnosti verejnej služby v médiách, v prvom rade musia byť naplnené tieto programové a existenčné ciele. Ruku na srdce. Čo z toho platí na Slovensku? Takmer NIČ. Ak v dvadsiatom prvom storočí začneme diskutovať o naplnení funkcie a poslaní RTVS, tak sme nielenže zaspali dobu, ale slepo sa hrnieme do mediálnej priepasti. Pritom nejde o princípy a charakter média, ale o jeho reálny obraz a fungovanie. Za tých skoro sto rokov existencie sa technické možnosti tvorby a šírenia mediálnych obsahov radikálne zmenili. Je to najmä dostupnosť vysielania, ktoré má úplne iné možnosti. Digitalizáciou sa obraz a zvuk stal každodennou potravou divákov a poslucháčov. Prenos ich signálov cez televízne antény prevzala digitálna sieť, satelitný prenos po celom svete. Je to najmä rýchlosť, akou sa môže akákoľvek obrazová alebo zvuková informácia dostať na najvzdialenejšie miesta našej planéty. Stali sme sa závislými na smarfónoch, tabletoch a serveroch. Televízne vysielanie sa vymanilo z rúk pár vlastníkov. Sme svedkami mediálnej revolúcie, ktorá má schopnosť víťaziť vo voľbách, vyvolávať medzinárodné konflikty, zotročovať dobrovoľných vzdelaných otrokov a vytvárať umelú realitu, ktorú vnímame ako pravdivý svet okolo nás. Zatiaľ svet ľudí prehráva svoj zápas s mediálnou technológiou o dĺžku jednej civilizácie. A v diskusnej relácii RTVS sa pýtame „Čo od tej televízie chceme?“. Navyše podľa avíza moderátorky ide o „odbornú debatu“.

Ak by sme sa ďalej venovali len televízii (pričom rozhlas ako súčasť RTVS tiež zápasí s rovnakými problémami), tak si treba pripomenúť jej slovenský príbeh. Československá televízia sa narodila v päťdesiatych rokoch ako významné čechoslovakistické propagandistické médium jedinej vládnucej strany. Napriek politickej kontrole obsahu vysielania, počas niekoľkých desaťročí vzniklo množstvo významných televíznych dramatických diel, filmov, dokumentov, seriálov, programov pre deti a mládež, pestrej televíznej zábavy, ale aj vzdelávacích a náučných televíznych cyklov. Jednoducho socialistická história Československej televízie je bohatá na výhry, ale aj prehry. Po roku 1989 sme dúfali, že všetko zlé je za nami a my kráčame smelo k lepšej a bohatšej budúcnosti. Po tridsiatich rokoch sme sa dostali na miesto, kde sa mnohí začínajú obracať späť a spomínať na „staré dobré časy“. Nepomôže nám to. Kedysi bolo v kurze zvolanie slovenského intelektuála devätnásteho storočia Ľudovíta Velislava Štúra: „Naspäť cesta nemožná, napred ísť sa musí.“ Pre televíziu to platí dvojnásobne. Namiesto toho, aby sa nanovo vybudovala fungujúca nezávislá a kultúrna inštitúcia, televízia sa stala hračkou v rukách novodobých politických a mocenských štruktúr, ktoré ju dodnes ovládajú. Meniaci sa generálni riaditelia neraz nielenže televízii ublížili, ale ju takmer zničili. Pamätné bolo fungovanie Richarda Rybníčka (2003-2006), ktorý vyhnal kvalitných televíznych redaktorov a dramaturgov s heslom Nového začiatku. Z verejnoprávnej televízie urobil zlú komerčnú televíziu bez možnosti návratu ku kvalite. Úplné dno prerazil istý pán Radim Hreha (2006-2007), pôvodne český predajca zmrzliny, ktorý utiekol z boja pri prvom výstrele nespokojných občanov. Neustály zápas o „pravdu“ v spravodajstve vyústil počas pandémie a neskôr vojne na Ukrajine, kedy sa z televízie stal nástroj propagandy jedného politického názoru, do konšpiračného generátora lži. A dnes si kladieme otázku: „Čo od tej televízie chceme?“. Jedna odpoveď sa hneď ponúka: Mať pokoj od všetkých politikov, ktorí neruinujú len štát, ale aj to, čo im nepatrí, verejnoprávne médiá.

Takže: „Ako ďalej, RTVS?“ Na začiatku stačí v spomínanej diskusnej relácii vymeniť moderátorku a zavolať tých, ktorým sa bez okrasy hovorí odborníci. Sú to najmä tí, ktorí majú dostatok skúseností s tvorbou, riadením a financovaním inštitúcie, ktorá sa nedá nahradiť automatizovanou výrobou a umelou inteligenciou. Nech oni povedia „AKO ďalej“ a „S kým ďalej“. V opačnom prípade stačí ignorovať takúto televíznu reláciu, prípadne vypnúť televízor. Iba ak ju nesledujete na internete v tablete alebo smartfóne. Stačí málo a na webe si nájdete to, čo chcete vidieť, počuť, zabávať sa, alebo len pokojne zavrieť oči a trochu si pospať. Aj na to je televízne vysielanie RTVS vhodné….za naše peniaze.

Ľubo Belák

25.1.2024