Ľubo Belák

(pokračovanie príbehu od jazera AOSS)

Nakoniec sa všetko stalo úplne inak. Ak si ctený čitateľ pamätá na rozlúčkové slová autora, tak bude prekvapený, že obyvatelia AOSS akosi zmľandraveli. Nedali na viachlavú obludu a pokojne si ďalej bahnili v ufúľaných vodách jazera. Lochneske to nedalo a tak všetkým pohrozila, že ak ju obyvatelia jazera AOSS nebudú uctievať, tak sa zoberie a pôjde do inej časti Sveta zvanom Literatúra, kde ju obyvatelia budú počúvať, klaňať sa jej a uctievať jej nezanedbateľné činy, ktoré po pravde len vyciciavali vody Aosského jazera.

Už na brehu podupávajúc a poskakujúc čakal na ňu Zajac. Celý vzrušený a nedočkavý, kedy sa vrhne do náručia Lochnesky. Tiež bol naštvaný na obyvateľov jazera AOSS a priľahlých brehov. Pôvodne bol jedným z nich, ale neskôr plný neutíchajúcich bleskov sa pobral kadeľahšie. To Kadeľahšie bol významný úrad. Tam všetci skúmali ako a prečo a začo a kedy sa udialo vo Svete zvanom Literatúra. Keď sa im niečo nepodarilo patrične vyskúmať, tak si to jednoducho vymysleli. Boli to čudáci, ale pravidelne platení, obriadení a vypasení. Tam sa usalašil aj Zajac, hrdina dnešného príbehu. Musíme však spomenúť, že až tak veľmi sa na pravého zajaca nepodobal. Okrem fúzov mu narástla brada, brucho a oči. Tie gúlil po Svete zvanom Literatúra a snažil sa zoči-voči vyvaľovať očiská na bezbranných výskumníkov a okolitú chamraď. A tí sa ho začali báť – obyčajného zajaca.

A tak sa náš Zajac ocitol na brehu jazera AOSS a s veľkou chuťou si dal francuzáka s Lochneskou. Skúsený pozorovateľ by však určite zistil, že za tým cmúľaním a oblapkávaním sa potíšku viedol rozhovor na tému „Ako vytrestať obyvateľov jazera a okolia“. Prešlo iba pár prvých minút a Zajac spoza  spodkov vytiahol bielučičký hárok papiera, čoby papiera, priam novinového papiera, ktorý nosil so sebou, keby to na neho prišlo niekde uprostred cesty. Tentoraz neprišlo a papier zostal suchý. Otrčil ho Lochneske. Tá sa okamžite zašklebila svojimi všetkými hlavami a zavrtela svojimi chvostmi. Zajačisko jeden šikovný, zamľaskala a ešte mu pribalila jeden francuzák. Na novinovom, nedeľnom papieri sa skvel skvostný názov novín – SEM. Pôvodne sa noviny volali SEM-enište, ale po rekonštrukcii Sveta zvanom Literatúra sa enište vypustilo a zostalo SEM. Šéfoval im istý Fujtek. Lochneska so Zajacom mu neraz priniesli chutné sústo, ktoré rýchlo zabalili do novinového papiera SEM a zatancovali si rezký Fujtek-chujáš – moderný tanec svojich otcov.

Tentoraz bola v nedeľnom novinovom papieri zabalená jedovatá slina, ktorá mierila priamo doprostred jazera AOSS  s cieľom otráviť skupinu NEP, pozostávajúcu zväčša zo starších pamätníkov jazera. Slina mala Svetu zvanom Literatúra priniesť prekvapujúce odhalenie, že niktoši z NEP-u si nezaslúžia pozornosť, pretože sú to trosky, ktoré s prapôvodnými členmi NEP-u nemajú nič spoločné. Keď tam pôsobil Zajac, ó to bolo iné. Veru aj bolo. Poniektorí Nep-ania sa vtedy kvôli nemu radšej  zbalili a odišli z jazera preč. Zajac však veril v zábudlivosť akéhokoľvek druhu. Napríklad v historickú zábudlivosť, ktorá hrala do kariet jemu, aj Lochneske, pavúkovi a ďalším milým bývalým NEP-anom, obyvateľom jazera AOSS.

Ako sa tak Zajac s Lochneskou veselo cmúľali, spozoroval ich Lovko, nefalšovaný Nep-ák, ktorý sa ako  predseda  staral o svojich NEP-ákov. Občas im vynadal, pokarhal, ale keď bolo treba aj prebalil. Kráčajúc popri jazere zbadal pohodený novinový papier, v ktorom objavil jedovatú Zajacovu slinu. Keď to zistil, tak sa naštval, že viacero prcičiek vyskákalo z trávy a rozpŕchlo sa po brehu. Lovko sa vybral za Fujtekom. Ukázal mu Zajacovu jedovatú slinu zabalenú v novinovom papieri a vzápätí sa dožadoval  nového novinového papiera, bez Zajacovych slín. Očakával, že v objeme jedovatej sliny bude môcť rovnako niečo vrátiť Zajacovi. Fujtek sa zašklebil. Ale iste, nech sa páči, ale len po mieru tretiny jedovatej sliny, pretože ostatok patril anti-Nep-ákom, o ktorých Lovko nemal ani len potuchy. Fujtekovi bolo jedno, že celá jedovatá slina zaliala všetkých Nep-ákov. Vyhovovalo mu to, veď je nejaký šéf. A tak Lovkovi nezostalo nič inšie, ako zabaliť do novinového papiera podstatne menšiu slinu a poslať ju do redakcie SEM.

A ako to skončilo? Vlastne sa nič neskončilo. Ale to sa dozvieme až v nasledujúcom príbehu o jazere AOSS, Nep-ákoch a Svete zvanom Literatúra.

25. september 2014

Ľubo Belák