Ľubo Belák

(Otvorený list členom Obce spisovateľov Slovenska)

(email od predsedu OSS, P. Juščáka Ľubovi Belákovi, predsedovi AOSS zo 16.10.2013)

Vážený pán predseda Rady AOSS

Ľubomír Belák

 Oznamujeme Vám, že Obec spisovateľov Slovenska nebude nominovať žiadne z diel autorov Obce spisovateľov Slovenska na Cenu AOSS.

 Jeden z podstatných dôvodov nášho rozhodnutia je Vaša osobná a svojvoľná zmena doktríny AOSS, keď ste bez akejkoľvek diskusie vnútri členských organizácií AOSS  a následne v Rade AOSS zvolili „zbližovanie“ so Spolkom slovenských spisovateľov. Spôsob a forma ako ste to urobili je pre nás absolútne neprijateľná. 

 S pozdravom

 Peter Juščák

Predseda Obce spisovateľov Slovenska

 Bratislava 16.10.2013

(koniec citácie emailu od P. Juščáka Ľubovi Belákovi zo 16.10.2013)

—————————————

(odpoveď predsedu AOSS Ľuba Beláka členom Obce spisovatelom Slovenska)

Vážení členovia Obce spisovateľov Slovenska,

pôvodne som chcel ponad slová Vášho predsedu preletieť len letmým pohľadom humoristu, ale nedalo mi adresovať Vám pár riadkov. Pred nejakým časom cez Slovensko prehrmela vlna GORÍL v politike. Mala rôzne podoby. Od primátov až po konkrétne papierové hlavy našich politikov, ktorí si to určite zaslúžili. Mnohí z občanov sa dožadovali spravodlivosti a potrestania tých, ktorí korupciu majú v náplni práce. Podoby nezákonnosti, nespravodlivosti, krutosti a zloby majú veľa tvárí. Jednou je tvár Literárnej Gorily. Tá sa neobjavuje na plagátoch, billboardoch alebo predvolebných mítingoch. Vlastne na tom našom spisovateľskom predvolebnom mítingu sa v roku 2008 objavili takýto dvaja adepti na vedenie AOSS, spravovanie spoločného majetku a šírenie dobrého mena spisovateľských organizácií združených pod hlavičkou AOSS. Vtedy sa na čelo tejto organizácie, ktorá bola konsolidovaná, bohatá,  so 14 miliónmi slovenských korún v banke  a plná elánu, postavili Igor Hochel a Peter Juščák. Ten druhý, Váš predseda, síce ako Gorila nevyzerá, ale skúste sa obzrieť za minulosťou posledných štyroch rokov. Menovaný Peter Juščák, poverený vedením AOSS v marci tohto roku (2013) odovzdal žezlo novému predsedovi AOSS – mne, Ľubovi Belákovi. Pri odovzdávaní však nechýbalo len žezlo, ale aj 150 000 € ukradnutých z banky, 15 000 € z hotovostnej pokladne a na stole ležala podpísaná nájomná zmluva, o ktorej nikto, kto ju čítal, nepochyboval, že je to predaj majetku na 35 rokov v hodnote 15 miliónov euro za 1€. Vidíte dobre – stačilo porušiť stanovy, podpísať zmluvu a naša organizácia prišla o všetko. Vlastne  nebolo to všetko. Neoprávnene pánovi Tužinskému a Janíkovi pravidelne niekoľko rokov z našich peňazí AOSS vyplácal spolu s predsedom Igorom Hochelom  ročne okolo 40 000€. Čítate správne, našich peňazí, pretože už po roku vládnutia spomínaných pánov sa organizácia dostala do červených čísiel. Tak sa rozplynuli peniaze, ktoré dostala AOSS za predaj nehnuteľnosti. Aby toho nebolo dosť, zanechal vyše 140 000 € nezaplatených pohľadávok. Tak sa dostali na dno obaja – Spolok slovenských Spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.

Práve tento predseda Juščák s farizejskou hrdosťou zaprotestoval proti praktikám nového predsedu Ľuba Beláka, ktorý sa dopustil trestného činu – „zbližovanie“ so Spolkom slovenských spisovateľov. Určite si pri tom uvedomoval, že tým znemožnil všetkým členom Obce slovenských spisovateľov nominovať svojho autora, ktorý si určite zaslúži ašpirovať na Cenu AOSS. Nie je to moja cena, dokonca ani cena predsedov jednotlivých organizácií,  je to cena členskej základne organizácií združených v AOSS. Preto som presvedčený, že aj napriek „vážnej“ výhrade sa mala Obec podieľať na Cene AOSS.

A ako je to so „zbližovaním predsedu Ľuba Beláka so Spolkom“? Peter Juščák sa akoby po pol roku otriasol, prebudil zo sna, vysunul sa z jamy hriešnikov a zabudol, akú spúšť v organizácii (a nielen v AOSS)  narobil. Začal hľadať svojho nepriateľa. Som hrdý, že som sa ním stal ja. Keďže som do dnešného dňa môjho života nič neukradol, nikoho neudal, nebol som v žiadnej strane, dokonca som nebol ani eštébák, našiel si agendu hodnú brontosaura. Toto prirovnanie nevychádza z veľkosti, či hmotnosti predsedu Juščáka, je to metafora revanšistických postojov z minulého storočia. Čapkovská Biela nemoc v kultúre. Keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov lámali vzťahy spisovateľov na Slovensku, bol som vo Švajčiarsku, kde sa také niečo považovalo prinajmenšom za čudné. Animozita, osobné nepriateľstvá, delenie ľudí podľa názorov, príslušností k hnutiam, rôznych izmov, jazykových rozdielov, boli príčinou rozpadu jednej silnej a mienkotvornej generácie spisovateľov, ktorá sa rozplynula v étery. Určite to neovplyvnilo literárnu  tvorbu. Spisovatelia, básnici, esejisti písali aj napriek príslušnosti k tej či onej organizácii. Dokonca aj vtedy, keď z nej boli vykopnutí. Kvalita tvorby je jedinou agendou literárnej obce, na ktorej sa dá postaviť zdravé záujmové združenie. Len také môže získať spoločenskú váhu a je verejnosťou rešpektované. Mala by to byť literatúra, nie majetok, rozdávanie funkcií, chodenie na recepcie a prisvecovať sa  svätožiarou, čo má spájať členov spisovateľskej obce. Literatúra je krehká, spisovateľ spravidla píše v intimite svojej izby, nebije sa, nestrieľa, nepodpaľuje domy, nekope do bezmocných, nevyhlasuje „neznášanlivosť“. Naopak, vo vnútornom súboji  s alter egom, plný neistoty sa snaží čo najpravdivejšie vypovedať o našom svete. A ten je náš, ľudský, plný ideálov pretlmočených stáročiami kultúry. Svet kašle na to, kto je v akej organizácii, strane, či bande. Preto sme si uzákonili základné ľudské práva, medzi ktorými je aj sloboda vyjadrenia. Dnes si ju podávame ako pingpongovú loptičku. Už sme zabudli, že za takouto loptičku sme museli utekať za hranice. Sloboda vyjadrenia spolu so slobodným uplatňovania kultúrnej rozmanitosti sú základné kamene etiky spolužitia ľudí. Nepotrebujeme stavať totemy, juščákovské doktríny. Literárna gorila asi o tom nič nevie. Predseda Juščák ma obvinil z niečoho, čo je súčasťou mojej integrity. „Zbližovanie“ je jedným z nástrojov môjho života. Rád sa stretávam s ľuďmi, vymieňam si myšlienky, smejem sa, plačem. Neviem byť xenofóbny, revanšistický, nepriateľský. Nevšímam si, či je niekto žid, boľševik, bývalý eštébák, arab, dokonca mi je jedno či je to muž alebo žena, alebo člen Spolku či Asociácie. Dokonca rád sa nechám presvedčiť opačným zdravým názorom ako mám ja. Určite nebudem zdieľať jednu izbu s podvodníkmi, zlodejmi, intrigánmi a Literárnymi Gorilami. Takže obvinenie pána Juščáka posielam ako zlú správu do  minulého storočia. Dnes je deklarovanie xenofóbie a nenávisti  na smiech, alebo na plač? V každom prípade je tu však šanca odmietnuť takýchto predsedov, vojvodcov, vodcov, prezidentov, či mafiánskych bosov. Ja to verejne odmietam a prehlasujem, že si nedám vziať voľnosť, krásu a slobodu . Tej sa ako Ľubo Belák, v súčasnosti predseda AOSS, nevzdám……a so zbližovaním neprestanem.

V Bratislave, 18.10.2013

Ľubo Belák