Ľubo Belák

Médiami prebehla správa, že patrím k uchádzačom na post generálneho riaditeľa RTVS. Priznám sa, tento druh strohých nič nehovoriacich informácií nemám rád. Prečo? Jednoducho správa nehovorí nič o tom, čo ma viedlo a dnes ma opäť vedie zúčastniť sa vypočutia. Neviem ako ostatní kolegovia „budúci generálni riaditelia“ vnímajú voľbu nového šéfa rozhlasu a televízie, ale pre mňa je to skôr výzva opäť sa vybrať na stretnutie s kompetentnými pánmi a dámami a opäť tvrdiť to, čo som tvrdil pred dvadsiatimi rokmi, keď som sa vrátil zo sveta a priniesol som plný kufor skúseností ako fungujú média v iných krajinách. Počas tých dlhých dvadsať rokov sa v kultúre, a tým aj vo verejnoprávnych médiách nič prevratné neudialo. Vlastne to nie je úplná pravda. Vymenilo sa nespočetne veľa generálnych riaditeľov, ktorí tvrdili, že majú stopercentný recept na zmenu. Ani jedno, ani druhé sa neudialo. Niektorí skôr, iní neskôr sa rozlúčili so svojou stoličkou a odpochodovali do zabudnutia histórie slovenských médií. Nemyslím si, že neboli o sebe presvedčení, že sa im to podarí. Zabudli však na to kde žijeme. Dvadsaťročný politický súboj o televíziu a rozhlas nielen poznačil verejnoprávne médiá, ale ich priviedol na pokraj priepasti. Vinníkmi nie sú len generálni riaditelia, sú to najmä tí, ktorí dvadsať rokov tvorili zákony, vyberali priamo alebo sprostredkovane cez televíznu alebo rozhlasovú Radu nových šéfov médií a mysleli si to isté čo fanúšikovia futbalu – „Rozumieť médiám dokáže každý. „ Nuž nie je to tak. Podobný obraz sa vyskytuje v slovenskej kultúre, o ktorú sa politickí nominanti začnú zaujímať, až keď im na to zostane čas, prípadne sa kultúrna obec zoberie a ide demonštrovať pred ministerstvo kultúry, alebo Úrad vlády.

Ale vrátim sa k tomu kufru spred dvadsiatich rokov. Vtedy som využil šancu precestovať svet a nazrieť do kuchyne veľkých médií. Začalo sa to v BBC. V londýnskom Bush house som strávil dva mesiace plný očakávaní. Bola to pre mňa celoživotná skúsenosť, ktorá ma vždy kopne do členka keď si hovorím, „Vykašli sa už na to. Veď aj tak je vždy všetko vopred rozhodnuté.“ Podobne som navštívil Murdochov SKY broadcasting komplex, vtedy najvýznamnejšieho satelitného vysielateľa, RTL v Holandsku, Voice of Amerika vo Washingtone, Fox v New Yorku a ďalšie fungujúce televízie a televízne siete. Po návrate plný elánu ma doma v „mojej“ televízii čakala studená sprcha. Jeden z bývalých riaditeľov na moju informáciu o pobytoch v televízii a možnosti využiť všetky skúsenosti, mi stroho odpovedal „A na čo? My vieme dobre, čo chceme.“ Určite vedel čo chcel, len to asi nemalo nič s budúcnosťou vtedy ešte Československej televízie v Bratislave. Urazený som odišiel nielen z jeho kancelárie, ale aj z televízie. Postavil som sa na vlastné televízne nohy a kráčal som mojim mediálnym životom vcelku úspešne. Len v myšlienkach mi stále znie verejnoprávna pesnička.

Tak prečo pôjdem na stretnutie, kde ma budú počúvať opäť tí, ktorých som spomenul v úvode? Jednoducho preto, lebo dnes nie je najpodstatnejšia úloha nájsť ďalšieho generálneho riaditeľa, ale nájsť zmysel pre verejnú službu v médiách. Právom sa verejnosť, ale najmä jej časť, ktorú nazývam kultúrna, pýta „Načo je nám Jednotka, Dvojka, Rádio Slovensko, Regina, Devín, keď tam nemôžem nájsť to, čo v ostatných slovenských televíziách a rádiách nenájdem?“ To by mala byť hlavná téma „vypočúvania“ tých, ktorí sú ochotní a určite aj schopní predstúpiť pred verejnosť so svojimi názormi, projektmi a neraz aj snami. Práve sen o fungujúcom verejnoprávnom médiu je asi jediný racionálny dôvod, prečo sa vyberú do Národnej rady Slovenskej republiky.  Otázkou je, či budú naozaj „vypočutí“.

Už teraz sledujem, čo sa medzi politikmi deje. Opäť sa do popredia podsúva príbeh o totalite v médiách, o nezákonnosti pri odvolávaní bývalej generálnej riaditeľky, o boji za „slobodu médií“. Základnou totalitou v nás je ignorácia kultúry, hodnôt, ktoré jediné vedia dať odpoveď na otázku ako ďalej. Nielen v rozhlase alebo televízii. V živote, v rodine, na ulici, medzi priateľmi. Ak sa komukoľvek v budúcnosti podarí vrátiť jej odkaz do médií, aspoň tých verejnoprávnych, bude to víťazstvo nás všetkých, nielen tých, ktorí tomu venujú celý život.

Tak ešte raz. Prečo som sa rozhodol prihlásiť svoj projekt a tým aj seba na voľbu nového generálneho riaditeľa RTVS? Jednoducho pre zákernú chorobu, ktorá postihla väčšinu tých, na ktorých som sa obrátil, keď som chcel niečo vo verejnoprávnych médiách zmeniť, prípadne len jemne posunúť. Nielen pani Zemková, ale aj mnohí iní zostali hluchí a slepí, pretože „oni najlepšie vedia ako na to“. Priznám sa, tuším ako na to, ale istotu získam až po verejnej diskusii. Čo tak s ňou začať 30.7.2012 na verejnom vypočutí? Čo tak priniesť kamery a mikrofóny a odvysielať vystúpenia kandidátov v priamom prenose? Ale kto o tom rozhodne? Zas LEN ONI.

Ľubomír Belák

V Bratislave, 19.7.2012