Ľubo Belák

Samotné meno Mojžiš hádam každému pripomenie biblický príbeh Hebrejcov v dobe pred Kristom. Je desaťročia vďačným sústom umeleckých projektov, ktoré spisovateľom, dramatikom, hudobníkom, tanečníkom a výtvarníkom poskytuje príbehy hodné veľkej romantickej drámy. To, či naozaj Mojžiš žil alebo je to len legenda, sa nikdy nedozvieme. Neznamená to však, že jeho osudy sú len rozprávkou pre dospelých. Je v ňom zašifrovaných mnoho odkazov, ktoré aj dnes nestrácajú na aktuálnosti a dôležitosti. Už len keď si vezmeme súčasný konflikt na blízkom východe medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, je Mojžišov odkaz výkričníkom pre vlastných potomkov. Paradoxne si obe strany vybrali opačných predstaviteľov biblického sporu. Zápas o slobodu Hebrejcov možno prirovnať k zápasu Palestínčanov za slobodu a vlastný štát. Naopak Izrael (nositeľ odkazu  jedného z pôvodných semitských etník) v súčasnosti zohráva úlohu krutých egyptských faraónov.

Možno aj práve preto siahli tvorcovia úplne nového a pôvodného slovenského muzikálu Mojžiš po tejto téme. Sám autor námetu a režisér inscenácie Patrik Vyskočil uvádza: „Zvolil som si práve Mojžiša a tému biblického Exodu, aby som na jeho základe postavil silný príbeh hľadania kultúrno-národnostnej identity, hľadania nádeje, viery a odpustenia, ktoré tak veľmi absentujú v súčasnej polarizovanej spoločnosti.“ Ak vnímame muzikálový žáner ako druh zábavného umenia plný romantizmu, tak trochu prisladeného ale úprimného príbehu, ale najmä s áriami, ktoré sa neraz vyrovnajú svetovým hitom, je tento zámer tak trochu mínovým poľom pre tvorcov. Aj keď umelecká podoba histórie má licenciu úpravy deja, nového kontextu k súčasnosti a aktualizovanú formu, predsa len historický odkaz nepustí. Je to zápas medzi dramaturgiou, literárnym príbehom, hudobným spracovaním a inscenačnými nápadmi. Vo výsledku sa musia vzájomne nájsť na jednom mieste. Na divadelnom pódiu a s divákmi, ktorí prichádzajú do divadla pre naplnenie vlastných očakávaní. Tento reťazec víťazstiev a prehier sa ukáže až na premiére. Tá sa na Novej Scéne v Bratislave uskutočnila v dňoch 25. a 26. októbra 2024.

Vytvoriť pôvodný, súčasný, originálny, ale napriek tomu všeobecne divácky prijatý muzikál je takmer matematický vzorec. Na jednej strane príbeh, libreto, dialógy, texty piesní, na druhej hudba, spev, pohyb a tanec. Obe súčasti sú alter egom inscenácie. Náročnejšie je to o to, že jednotlivé súčasti tvorí autorský tím. Pri Mojžišovi ho doplnil Peter Pavlac , spoluautor libreta a dialógov. Autori sú napriek spoločnej snahe vždy v permanentnom dialógu. Neraz sa otierajú drsné hrany nepochopenia, úprimného autorského egoizmu. Ak sa podarí nájsť niečo, čo všetkých spája, znamená to prinajmenšom polovicu úspechu. Na Novej scéne sa stretli generačne a umelecky blízke osobnosti, ktoré nie sú nováčikmi muzikálového kumštu. Snáď len autor textov piesní Ján Štrasser prišiel ako posol generácie, ktorá na Slovensku tento žáner zakladala.

Autor nápadu, libreta, časti textov piesní a dodávateľ hudobných inšpirácií je na Novej scéne doma. Patrik Vyskočil, muzikálový herec, patrí k overeným hodnotám divadla. Interpretačne v súčasnosti predstavuje špičku slovenského muzikálu. Pri Mojžišovi sa konečne dostal k samostatnej práci na diele, ktoré má šancu prežiť svoju premiéru aj inde, ako v Bratislave. Jeho najbližší spolupracovník Dávid Hartl sa podieľal nielen na librete muzikálu, ale aj dramaturgicky riadil osud tvorby. Aj on je na Novej scéne doma. Obaja dostali nielen príležitosť, ale aj slobodu vytvoriť inscenáciu, ktorá svojimi rozmermi, nielen do šírky, dĺžky ale aj hĺbky ponúka veľkolepé hudobné divadlo. Pravdupovediac, Mojžiš sa nedá spracovať komorne. Potrebuje priestor, veľkú hudobnú plochu, čaro scény a výtvarné riešenia podčiarkujúce ambíciu byť veľkolepým. Hneď v úvode možno potvrdiť, že tento zámer sa podaril. Mojžiš na Novej scéne dostal všetko, čo tvorcovia potrebovali. Bohaté herecké obsadenie, veľký tanečný súbor, devätnásťčlenný orchester, off-stage zbor, bohatú scénu, svietenie a v neposlednom rade bohatý a priestorový zvuk. Určite by bolo zaujímavé dozvedieť sa, aké boli dôvody generálnej riaditeľky Ingrid Fašiangovej a umeleckého riaditeľa Karola Čálika vytvoriť tvorcom tento komfortný a určite aj finančne náročný priestor pre uvedenie diela? Čo ich motivovalo dôverovať nielen autorom ale aj úspechu inscenácie? Na Slovensku sa v ostatnom čase najmä pre nedôveru impresáriov divadiel v úspech pôvodného diela takýchto rozmerov podobné projekty neobjavujú .

Ak sa pozrieme do sveta, tak téma Mojžiša pre divadelné či filmové spracovanie vždy ponúkala látku na megaprojekty. Takým bolo najmä scénické uvedenie inscenácie MOSES spoločnosťou Sight & Sound v Lancasetri, Pennsylvanii a Bransone. Show, a naozaj tu bolo čo obdivovať, zaznamenali aj na video. V roku 2020 to bol muzikál The Prince of Egypt od Stephena Schwartza podľa knihy Philipa LaZebnika vytvorený podľa animovaného filmu z roku 1998. V našom teritóriu to bol zaujímavé oživenie ľudovej predlohy Mojžiš autora Františka Vodseďálka z roku 1811 v Mestskom divadle Brno. Za zmienku stojí aj tanečné spracovanie témy v Moravskom divadle Olomouc. Mojžíš, příběh o princi egyptském vytvoril režisér a choreograf Robert Balogh ako tanečné show so 100 členným obsadením.

Slovenské dielo Mojžiš sa tak zaradilo medzi hviezdne megaprojekty dôstojne, zatiaľ len na doskách slovenského divadla. A v čom bol iný? Vyskočil, Hartl spolu s  Pavlacom postavili príbeh na vzťahu dvojice Ramzes a Mojžiš, Egypťana a Hebrejca, dvoch nevlastných bratov, ktorí spolu vyrastali v paláci faraóna. Osud im každému nadelil inú cestu. Tak sa jeden stal faraónom s absolútnou mocou nad všetkým živím a neživým v krajine na Níle a druhý prorokom, ktorému jeho Boh určil úlohu vodcu hebrejského národa, ktorý ho mal priviesť do Kanaánu, zasľúbenej zeme ich pôvodu. Moc a sloboda, boli hlavným kontrapunktom príbehu slovenských autorov, ktorý vyskladali biblickými udalosťami, z časti náznakom a z časti v dramatických scénach konfliktu medzi Egypťanmi a Hebrejcami. Úsilie podčiarknuť v dramaturgii analógiu so súčasnosťou bolo hneď zvýraznené v samotnom úvode. Na projekcii sa odvíjal zoznam vojnových konfliktov posledných desaťročí až podnes. Následne sa na scéne objavil čln s utečencami. Žiaľ tento obraz, ktorý v následnom deji nemal vlastný vývoj, mylne interpretoval boj o slobodu. Všetci vieme, že utečenecká vlna, ktorá bombarduje Európu nie je motivovaná úsilím o oslobodenie, ale o presídlenie do ekonomicky bohatších krajín, aj keď utečenci neraz utekajú pred vojnou a zabíjaním. Boj o slobodu má iný vektor. Tak ako to už po premiére býva, je to prvý adept na škrtanie. Chýbať nebude a rýchlejšie posunie dej tam, kde moc narazí na protivníka. Ani dlhšia scéna s detskými predstaviteľmi hlavných postáv nepatrila k tým najšťastnejším. Stačil len malý náznak príbehu o malom Mojžišovi a o tom, ako sa ho ujala matka Ramzesa, následníka trónu. Ale to sú len pasáže, ktoré sa dajú hravo upraviť. Príchodom už dospelého Mojžíša a Ramzesa sa dej vyvíjal tak, ako si autori predsavzali. Neraz zaznievali myšlienky o slobode, zneužívaní moci a túžbe vrátiť sa na miesto svojho pôvodu.

V muzikáli je významným spolutvorcom hudobný skladateľ, ktorý svojimi kompozíciami nedodáva len emočné zafarbenie príbehu, ale ho aj sám cez piesne posúva. Ľubomír Dolný, dvorný hudobný producent Novej scény sa zhostil viacerých úloh. Nielen v spolupráci s Patrikom Vyskočilom  vytvoril monumentálnu hudbu, kde sa nezaprel ako výborný inštrumentalista a znalec scénickej hudby. Už neraz v histórii hudobného divadla dokázal svoju zručnosť. Tentoraz sa sám ocitol v úlohe skladateľa, aranžéra a dirigenta v jeden osobe. Celkove v hudobnej ploche prevládala dramatická inštrumentácia, práca s dynamikou a skvelým inštrumentárom, ktorý poskytoval orchester. Náročnejšie to bolo v spevných častiach, či už v áriách, duetách, ale aj v monumentálnych zboroch. Jednoduchú kantabilitu, spevnosť, melodickosť, nahradil náročnými speváckymi partami, s ktorými sa museli popasovať všetci účinkujúci. Nebol to len veľký rozsah, v ktorom sa pohybovali melódie, ale aj melodika bližšia skôr hudobnému nástroju ako krehkosti a obmedzenosti ľudského hlasu. Preto bol aj vo výkonoch spevákov cítiť akési napätie, namiesto hravosti a spevnosti vlastnej muzikálovému divadlu. Náročnosť sa prejavila aj v hudobnej dramaturgii, kde sa divák a súčasne aj poslucháč nedočkal jednoduchých, kantabilných popevkov, ktoré by zostali v jeho ušiach aj keď sa skončí predstavene. Bol zahrnutý prívalom tónov, ktoré sa niesli z pódia. Jednoducho povedané, chýbal tu adept na hit, ktorý by zaznel aj mimo divadelnej sály.

Určite treba vyzdvihnúť výtvarnosť diela, ktoré pozostáva zo scény, kostýmov, rekvizít a svietenia. Postarali sa o to scénograf Marek Hollý, kostymérka Ľudmila Várossová, svetelný dizajnér Matúš Gazdík a autor videoprojekcie Tomáš Majláth. Vytvorili prostredie prekračujúce dobu medzi príbehom a súčasnosťou. Zjednodušením štylistických prvkov (tvar a farebnosť) nadčasovo posilnili poslanie príbehu, o ktoré autorom libreta išlo. Či už to boli fragmenty kvádrov egyptských pyramíd, zlatom ohraničené sídlo faraóna alebo šeď ľudí bez mena a národnej príslušnosti. Práve toto zovšeobecnenie drámy ľudstva sa podarilo na jednotku vo všetkých zúčastnených prvkoch muzikálu. Nielen hľadanie vlastnej identity ale zároveň aj zápas za potvrdenie vlastnej histórie je večnou témou ľudstva. V Biblii, ale aj v reálnom živote.

O hudobné naštudovanie, ako už bolo spomenuté, sa postaral sám autor hudby Ľubomír Dolný spolu so zbormajsterkou Ivetou Weis Viskupovou. Jej zbor významne posilnil najmä dramatickosť deja. Dominantný, občas až preexponovane hlučný bol devätnásťčlenný orchester.  Nemožno mu to však vyčítať. Ozvučenie hudobného telesa a scény mali na starosti zvukoví majstri. Súčasťou a partnerom hudby bol tanec. V rukách tanečno-dramatického mága Ladislava Cmoreja a nádejného Miroslava Figuru sa inscenácia nielen rozhýbala, ale niektoré choreografie stelesnene  dotvárali výtvarný obraz inscenácie. Fascinujúca bola rodénovská pyramída z ľudských tiel v závere prvej časti predstavenia. Všetko čo sa na scéne hýbalo, malo zmysel, opodstatnenie a navyše emotívne dokresľovalo inscenované situácie. Súčasné výrazové prostriedky moderného tanca dávno prekročili hranice akéhosi tanečného sprievodu. Tanec sa aj v rukách Cmoreja a Figuru stal rozprávačom príbehu.

Najlepší námet, hudba, scéna, kostýmy, či texty pesničiek nenahradia výkony protagonistov. V muzikáli má herec trojjedinú podobu. Herecký výkon a javiskovú reč, spevácky výkon charakteristický pre tento divadelný žáner a pohybové schopnosti. Vlastne všetko, čo nemajú činoherní, operetní ani operní divadelníci. Je to krehká, živá matéria, ktorá nie je strojom a na pódiu musí po každýkrát podať rovnaký výkon. Všetko sa deje v čase a priestore. Herec v muzikáli je bombardovaný režisérom, dirigentom, choreografom, ale aj generálnym riaditeľom, ktorí mu za odmenu dajú len to, že sa objaví na pódiu. To ostatné musí zvládnuť sám. Na Novej scéne sa už dlhé roky formuje herecký a tanečný súbor, ktorý doteraz zvládol tie najťažšie muzikálové hity. A zvládol ich s profesionálnou zručnosťou a eleganciou. Ako na prvej premiére, a som presvedčený, že aj na druhej a ďalších reprízach to nebude inak. Dobré zázemie, kvalitné vedenie divadla a divácky úspešné predstavenia poskytujú živnú pôdu na vznik aj takéhoto diela, akým je pôvodný slovenský muzikál Mojžiš. Určite pre väčšinu divákov je prvou otázkou, kto stvárni úlohu Mojžiša. Preto herec, na ktorého to padne, nesie aj zodpovednosť za väčšinu toho, čo sa na scéne objaví a čo sa tam deje. Iste, je to len imaginárna zodpovednosť, ale v prípade Mojžiša určite rezonoval tento pohľad u divákov. Prvú a zároveň svetovú premiéru dostal s postavou Mojžiša Lukáš Pišta. Skúsený herec zvládol všetky spomínané schopnosti bez zaváhania. V novej inscenácii mal náročnú úlohu stvárniť premenu postavy, ktorá je zároveň aj nositeľom poslania príbehu. Jeho skúsenosť sa odzrkadlila aj v zvládnutí náročných speváckych partov z dielne Vyskočil/Dolný. Postavu Mojžiša alternuje sám autor Patrik Vyskočil. Určite už pri vzniku diela písal postavu na svoje telo. Preto mal Lukáš Pišta o to náročnejšiu úlohu, splniť predstavy autora-interpreta. Mojžišovho brata a následníka trónu Ramzesa stvárnil rovnako skúsený divadelník Dárius Koči (v alternácii Richard Autner). Aj on dostal príležitosť prejaviť sa nielen ako kvalitný spevák ale aj ako dramatický herec, ktorý v inscenácii vytváral agresívny kontrapunkt k povahe postavy Mojžiša. Výbušnosť sa striedala s melanchóliou. Ani v jednej situácii sa nestratil. Zo ženských úloh treba na prvom mieste spomenúť Mirku Gális Partlovú v úlohe Miriam, Mojžišovej sestry. Jej krehkosť v speve, ale aj prejave vhodne spestrovala atmosféru napätia medzi hlavnými postavami nevlastných bratov. Aj ona zvládla náročné melódie muzikálových árií. Z ďalších ženských úloh to bola postava kráľovnej v obsadení Jana Balzar Lieskovská (v alternácii Soňa Norisová) a Lenka Machciníková v úlohe Tziporah, Mojžišovej manželky (v alternácii Petra Dubayová). Pri ďalšom obsadení mal Patrik Vyskočil oporu skúsených divadelných bardov Pavla Topoľského v úlohe Jethra a Jána Mistrík ako faraóna. Topoľský využil svoj zmysel pre jemnú iróniu a humor. Odľahčil predstavenie svojim prejavom, ale aj spevom. Z dominantných postáv treba spomenúť Csongora Kassaia, ktorý aj svojim zjavom bol vhodným reprezentantom Egypťana v postave Sechmeta, faraónovho radcu (v alternácii Tomáš Majláth). Ďalej je to postava Mojžišovho vlastného brata Árona stvárneného Michalom Candrákom ( v alternácii Vladislav Plevčík). V menšej ženskej úlohe sa predstavila Monika Drgáňová (v alternácii Kristína Vrecková) ako Mojžišová matka. Objavili sa aj detské postavy, ktoré uviedli príbeh o Mojžišovi. Arthur Haverda, Leonard Bíró (v alternácii Jakub Kozák, a Jonáš Tóda) a Amélia Tkáčová (v alternácii Nela Kronauerová a Olívia Portella). Tanečná a spevácko-tanečná company si nemohla na miesto v predstavení sťažovať. Neboli to len samostatné zborové aranžmány, ale aj výtvarno-situačné kompozície, kde dotvárali pohyblivú scénu a akési rodénovské súsošia vhodné ako živé plastiky. Celkove, pestrosť výrazových prostriedkov naplnila inscenáciu až po okraj. Bolo sa na čo pozerať, čo počúvať a čo zažívať.

Nová scéna opäť dokázala, že to nie je len divadlo zamestnancov, ale je to tvorivý kolektív, ktorý prináša užitočné spestrenie v súčasnom rozhádanom svete. Treba oceniť aj to, že sa k súčasnosti stavajú ako umelecký kolektív. Nie tak, ako nám pred nedávnom predviedli divadelníci zo Slovenského národného divadla, kde si pomýlili divadelnú scénu s parlamentnými lavicami. Aj cez muzikál sa dá vlastnou umeleckou formou vyjadriť spoločenský protest, túžba po slobode a národnej identite. Netreba k tomu transparenty a jedovaté sliny na námestiach. Umenie patrí tam, kde sa rodí, ale kde aj v podmienkach drámy každodenne umiera. Do divadla, na scénu naplnenú príbehmi. Aj keď sme len divákmi, je to aj o nás ostatných, ktorí radi obdivujeme umeleckú reflexiu života. Nová scéna s pôvodným muzikálom Mojžiš potvrdila, že kultúra na Slovensku neumiera, aj keď sa na stoličkách riaditeľov menia niekedy viac, inokedy menej smiešne figúrky. Vždy je to o potlesku divákov, klaňaní sa hercov na pódiu a vôni živej kultúry, ktorá je rovnako dôležitá ako voda, ktorá nás drží nad vodou.

Ľubo Belák

V Bratislave, 28.10.2024