Ľubo Belák

Už dávno sa slovenská divadelná scéna potkýna na zlovestných koľajniciach všednosti v uvádzaní divadelných a tanečných predstavení. Pod vlajkou diváckej “úspešnosti” sa tak strácajú hodnoty, ktoré si zaslúžia väčšiu pozornosť. Príkladom je osud Milana Sládeka stvárnený v dokumente Martina Šulíka – Milan Sládek (2020). Príbeh umelca európskeho formátu, ktorý skončil v Bratislave na periférii záujmu tých, ktorí by sa mali starať o umenie. Najmä o také, ktoré ašpiruje na medzinárodné výslnie živého umenia, umenia jedinečnosti, originality, ale zároveň aj reprezentanta krásy a úprimnosti, ktorá súčasnému svetu nesvedčí. Jediným meradlom záujmu je komerčný úspech na verejnosti, predané lístky, plné hľadiská divákov, burácajúce potlesky a priemernosťou napáchnutá divadelná obec. Aby sa to na Slovensku nestalo samozrejmosťou, treba veľa odvahy a snáď aj korektnej drzosti, aby sa všetko nevšedné pravidelne nestrácalo vo víre podpriemerného karnevalu.

Na takúto odvážnu cestu sa dalo novootvorené divadlo Aréna. Za ostatných pár týždňov predstavilo dve nepochybne originálne inscenácie. Každé z iného súdka, avšak s rovnakou mierou umeleckosti a osobnej kreatívnej slobody. Demonštrácia slobody umenia bez transparentov a pouličných majdanov. Sloboda tvorby a neústupčivosť vo výrazových prostriedkoch. Prvá inscenácia patrila originálnej Hirošima, moja láska a druhá hudobno-tanečnému performasu Walking Songs.

Už sám názov inscenácie Hirošima, moja láska predznačuje dramatický konflikt života a smrti. V roku 1956 vznikol film podľa románu režisérky, scenáristky a autorky Marguerite Durasovej pochádzajúcej z mesta Gia Dinh vo Francúzskej Indočíne. Zámerom filmového režiséra Alaina Resnaisa bol nakrútiť dokument o hirošimskej tragédie. Nakoniec sa na filmové plátna dostal ako filmová báseň o láske a jej zmare, o večnej sile citu a neodvratnosti zabudnutia. Tento filmovo – estetický kánon bol v tom čase akýmsi predobrazom estetiky vtedajšej formujúcej sa novej vlny. Tá zasiahla aj filmovú tvorbu v Československu. Príbeh je o stretnutí filmovej režisérky s japonským priateľom, s ktorým strávi jednu noc pred odchodom z mesta hrôzy, kde nakrúcala dokument . Vynárajú sa jej spomienky na  okupáciu mesta Nevres počas druhej svetovej vojny, kedy spoznala nemeckého vojaka. Ich vzťah skončil tragicky. Jeho v deň víťazstva zabijú a na znamenie hanby jej ostrihajú vlasy. Osobná tragédia s tou hirošimskou je stvárnená obrazovou kolážou filmových metafor. Príbeh, obraz a dialóg, trojjedinosť diela inšpirovala režiséra Martina Čičváka preniesť poetizmy na scénu divadla Aréna. Dvojicu stvárnila Táňa Pauhofová s Robom Rothom. Skúsenosť oboch aktérov, ktorí ovládajú divadelný priestor bola až do záveru istotou citlivej hereckej tvorby na míle vzdialenej od divadelnej machy za peniaze. Úprimnosť, pravdivosť ale aj nežnosť a poetika prevládala na scéne novootvoreného divadla. V scéne scénografa Hansa Hoffera sa v sprievode živej hudby sláčikového kvarteta Violette quartet odvíja koláž obrazov a dialógov dotvorený scénickým pohybom. Rodénovská telesnosť a drobnokresba dialógu vytvára nevšedný obraz pocitov vystavaných z tehličiek hudby, obrazu a slova. Celý dej je rozfázovaný scénickými doplnkami s využitím videoprojekcie v akejsi troske vagónu mestského metra. Na inscenácii sa podieľali prekladateľka Elena Flašková, dramaturgička Saša Sarvašová, kostýmová výtvarníčka Katarína Holková a choreografka Silvia Beláková. Rovnocennú úlohu zohrával aj zvuk, videoprojekcia a svetlo. Róbert Mačkay, Jakub Oslík a František Gažík sa plnohodnotne zhostili tejto úlohy.

V rovnakom duchu náročnosti, nevšednosti a vysokej artificiality sa nieslo aj ďalšie pôvodné slovenské scénické dielo Walking Songs. Spojenie pohybu, hudby a výtvarného umenia. Autorke konceptu Marte Polákovej sa podarilo spojiť talentovaných tanečníkov a hudobníkov do nezvyčajnej scénickej feérie, kolektívneho performansu, ktorý sa podobne ako jazzová skladba vyvíja od témy k improvizácii a finále. V pamäti mnohých Bratislavčanov zostala spomienka na slovenského míma, génia európskeho formátu, Milana Sládeka, ktorý na týchto doskách odštartoval nový život divadla. Nakoniec sa so svojou pantomímou znechutene pobral preč do Nemecka. Aj Walking Songs ašpiruje na jedinečnosť a nevšednosť s obavami a neistotou pri uvádzaní takejto inscenácie. Vznikla na základe grantu Fondu na podporu umenia. Otázna je však budúcnosť. Zostáva len držať palce, aby sa Jurajovi Kukurovi, impresáriovi divadla Aréna, podarilo obhájiť finančné prostriedky na ďalšie reprízy. V hudobno-tanečnom performanse sa rozvíja akýsi pomyselný príbeh tela, či už v kolektívnom pohybe alebo individuálnom prejave. Telo človeka a telo hudobného nástroja. Obe sú v pohybe, každé so svojim jazykom. Klarinet a kontrabas či syntezátor sa objíma s tanečníkmi, milujú sa a nenávidia, sú neslobodní v kánonoch umeleckej tvorby, ale zároveň slobodní vo výraze, tónoch, premenách. Stelesnenie všeobecných obrazov cez artefakty tanca a hudby nevšedne komunikuje s divákmi. Množstvo originálnych nápadov a brilantnej realizácie nenechá nikoho ponoriť sa do akejsi umeleckej nirvány. Naopak, objavujú sa tu skratky, humor, gagy, ako v dobrej groteske, dramatickom príbehu alebo literárnej poviedke. Naozaj je na čo sa dívať a čo počúvať. Hudba plynie od konsonancie po voľné hudobno-zvukové plochy, aleatorické pasáže ale aj vtipné akcenty ideálne prepojené so scénickým pohybom. Nechce sa veriť, že nie všetko je vopred dané. Sú miesta voľnej improvizácie, ale ani tá neprináša chaos ale zaujímavé logicky späté  momenty. Aby vzniklo takéto dielo, musia sa aktéri na scéne nielen vzájomne cítiť, ale si aj rozumieť a chápať sa. Dôležitou je aj vzájomná tolerancia. Jednoducho ide pri Walking Songs o nevšedný zážitok.  Nefalšovaný dych slobody umenia a radosti zo života. Pod skupinovú choreografiu a zároveň tanec sa podpisujú Lívia Balážová, Silvia Bakočková, Marta Poláková, Andrej Petrovič a Andrej Štepita. Rovnako k hudobnej kolektívnej kompozícii sa hlásia Tibor Feledi, Martina Kamenská a František Výrostko ml. Celkovému, inak striedmemu vyzneniu inscenácie prispela dramaturgička Saša Sarvašová, autor vizualizácie Branislav Vincze, kostýmová výtvarníčka Viktória Kubicsková a svetelný dizajner Robert Polák.

Kde sa vzalo toľko nevšednosti na jednom mieste a v jednom čase? Nie je to mávnutím kúzelnej paličky Harryho Pottera. Je to zmysel pre umenie v pravom slova zmysle, ale najmä pre jeho úlohu reflektovať náš život. Taký, aký sme si ho sami vytvorili. Zbytočne sa vyhovárame na okolnosti, čas, politickú atmosféru, slnko, dážď, zimu, vraždenie nevinných. Každý z nás môže priložiť ruku k nevšednosti a originalite nielen na javisku divadla, ale najmä na scéne reálneho života. To sa v Aréne, ktorá znamená divadelný svet aj s odvahou Juraja Kukuru uvádzať kvalitu bez čarovnej paličky, stalo. Chce to len odvahu, skúsenosť, profesionalitu a lásku k životu. To je ten pravý majdan dobrej spoločnosti. Klobúk dolu divadlo Aréna.

V Bratislave 21.1.2025

Ľubo Belák