Niekedy mám pocit, že žijem v krajine, kde zajtra znamená včera. Kde modrá je červená aj napriek tomu, že ľudia na Slovensku nie sú farboslepí. Kde hraný film je animovaný, keď pri tvorbe nepoužíva animáciu Prečo to tak je? Zväčša je to preto, lebo sme sa tak dohodli, prípadne sa niekto s niekým dohodol a prehlásil to za pravdu. V minulom storočí to občas fungovalo. Mnoho veci a udalosti sa inak volali a inak javili. Po 89 som si myslel, že to bol prežitok totality a nová spoločnosť s tým rázne skoncovala. Žiaľ, nestalo sa tak. Až neskôr som pochopil, že je na vine nie je tá vonkajšia totalita, ale totalita v nás, v našich názoroch, myšlienkach a skutkoch.
Kedysi existoval vo filozofii spor, o tom, čo je skutočné, hmatateľné, oboma nohami stojace na zemi, a čo patrí len Bohu, večnosti. Čo je božie, nechajme bohovi, čo je vladárove, patrí vladárovi a čo patrí ostatným, nech sa o to pobijú, chamraď jedna.
Keď sa niekto ozval a začal tvrdiť niečo, čo sa vymykalo cirkevnej doktríne, čakala na neho Inkvizícia. Lebo len tá mala právo na pravdu. Keď išlo o exemplárny prípad, tak sa použilo mučenie, a keď dotyčný neznaboh svoju pravdu neodvolal, tak ho jednoducho upálili. Podobne to bolo aj s Giordanom Brunom. Doteraz mu nevie katolícka cirkev prísť na meno. V Ríme má dokonca svoju sochu. Pôvodne som si myslel, že ide o spomienku na časy dávno minulé, ale o akýsi pamätník nezmyselného nerešpektorvania poznania, pravdy, keď inak nedáte, tak aspoň pravdepodobnosti. „A predsa sa krúti“, víťazne vykríkol Galilei až potom, keď svoje tvrdenia musel odvolať.
Dnes takýmto Giordanom Brunom je majster slovenskej animovanej tvorby Ivan Popovič. Po päťdesiatych rokoch tvorby mu zrazu niekto „hodil do tváre“ výčitku a pripravuje verejné upálenie za jeho tvrdenie, že krátky slovenský hraný film Posledný autobus NIE JE ANIMOVANÝ FILM. Ten niekto nie je neznámy a nie je sám. Je to skupina filmových tvorcov, ktorí vydali inkvizičné vyhlásenie o neetickom správaní Ivana Popoviča. Jeho neetickosť je v tom, že pomenoval vo svojich 2000 slovách veci tak, akými sú. Päťdesiat rokov vytvoril množstvo animovaných filmov a tak sa domnieval, že vie čo je animovaný film. Pravdivo a odborne sa ozval a rátal s tým, že sa k nemu pridá odborná verejnosť. Figu borovú! Poniektorí, a nie hocakí. Šulík, Mistríková, Kerekesová, Urc začali tvrdiť, že pravda Ivana Popoviča o Poslednom autobuse kazí obraz kvalitnej filmovej tvorby na Slovensku. Čím? Že tvrdí pravdu o Poslednom autobuse? Aj Sokrates vraj svojimi rečami kazil mládež a tak musel umrieť. Hmmmmmmmmm
Inkvizítori sa zhodli na tom, že modrá je červená a zajtra znamená včera. Navrhujem aby urýchlene zvolali umelecké zväzy a jednotne podpísali ANTICHARTU, v ktorej odsúdia protikapitalistické živly, ktoré svojimi protispoločenskými postojmi rozvracajú slovenský film a verejne upália Ivana Popoviča. Veď skúsenosti z minulosti máme. Keď išlo o jednotný hlas proti pravde, podpisov sa našlo dosť. Zabudli však na to, že žiadna zverejnená lož sa nestáva verejnou pravdou. Zostáva zverejneným klamstvom. Práve verejnosť sleduje tento proces a čuduje sa, prečo sa filmári hádajú, keď im štát každoročne hodí do kasičky Audiovizuálneho fondu vyše šesť miliónov Euro s ktorými si šafária. Žeby to bolo málo?
V dobe, keď sa vedú diskusie o pravde a pohľade na umenie, je občas príjemné vrátiť sa k niečomu jednoduchému, čo všetci poznáme – tradičným chutiam. Dusené zemiaky s kôprom a smotanou sú presne tým pokrmom, ktorý nám pripomína, že aj obyčajné jedlo môže byť výnimočné.
Ľubo Belák
26.5.2012
Celá debata | RSS tejto debaty