Ľubo Belák

Ak by sa niekto rozhodol odpovedať na otázku v názve článku, tak pochybujem, že by chcel vojnu. Podľa Jana Szczepańského, poľského sociológa, je vojna ozbrojený boj za dosiahnutie politických cieľov. V teórii poznáme občiansku vojnu, horúcu vojnu, studenú vojnu a svetovú vojnu. Tá posledná predstavuje ozbrojený konflikt veľkých rozmerov. V novodobej histórii ľudstva sa doposiaľ vyskytli dve vojny, ktoré niesli tento prívlastok – prvá svetová vojna a druhá svetová vojna. V prvej svetovej vojne padlo za obeť dvadsať miliónov ľudí. Všeobecne sa usudzuje, že v druhej svetovej vojne zahynulo najmenej 50 až 80 miliónov ľudí, čo predstavuje asi 2,5 až 4% svetovej populácie z roku 1939. Je to málo?

Téma vojna, akéhokoľvek druhu, je aktuálna. Zhodli sa na tom štáty zjednotené do NATO. North Atlantic Treaty Organization s pôvodným prekladom ako Organizácia Severoatlantickej zmluvy, v súčasnosti Severoatlantický pakt, bol koncom štyridsiatych rokov pôvodne založený ako politické združenie, ktoré spájalo záujmy krajín na oboch stranách Atlantického oceánu. Nešlo však o rybolov, ale o politické záujmy, ktoré odrážali vznikajúce napätie vo svete. Britský barón Hastings Ismay, prvý generálny tajomník NATO, to vyjadril vyhlásením: „…(úlohou NATO) je udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnej Európy a Nemecko pri zemi“. Napriek skúsenosti z vojnových čias sa politické elity nepoučili. Koncom štyridsiatych to bol konflikt ideológií. Komunizmus – kapitalizmus. Rusko, východoeurópske krajiny, Čína na jednej strane a USA so západnou Európu a ďalšími krajinami na rôznych miestach unaveného sveta zo svetového konfliktu na strane druhej. Studená vojna, najmä vznikom konfliktu v Kórei, rozbehla ďalšie kolo zbrojenia a ideologického zápasu. Po rokoch sa zdalo, že sa napätie medzi východom a západom uvoľňuje. Svet si začal uvedomovať, že hrozba riešenia sporov s atómovými zbraňami nemá víťaza. Technológia začala diktovať svetovým hráčom. Ničivá sila nových zbraní a nástup digitálnych technológií umiestnených na obežných dráhach okolo Zeme znásobili vedomie, že akékoľvek konflikty, či už geopolitické, hospodárske alebo klimatické, sa dajú riešiť iba rokovaním a diplomaciou. Dokonca to viedlo k politickým zmenám vo východnej Európe a vtedajšom ZSSR, keď komunistickú ideológiu a totalitu nahradila demokracia. Nie ľudová, ani liberálna. Jednoducho demokracia, ktorá dáva šancu každému prejaviť svoju politickú vôľu.

V súčasnosti je to však všetko inak. Zdravý rozum, dialóg, porozumenie vystriedala arogancia, agresia, politická tuposť a nezmyselné jednostranné presadzovanie vlastných politických cieľov na úkor druhého. Dáva sa tomu nálepka „NÁRODNÝ ZÁUJEM“. Pritom národy netušia o čo ide. Aj na našom malom Slovensku, ktoré by sa s obyvateľstvom celé zmestilo na newyorský Manhattan, zápasia politickí náčelníci o presadenie vlastného videnia sveta. Na chvíľu si všimnú svojich voličov a po voľbách si už robia, ako uznajú. Tak to zatiaľ funguje od roku 1989, po takzvanej Nežnej revolúcii, ktorá bola snáď až príliš nežná, aby sme ju mohli nazývať revolúciou. Ten náš „NÁRODNÝ ZÁUJEM“ si každá politická strana vykladala po svojom. Tí, ktorí kráčajú v stopách politiky USA sú zradcovia národa a tí, ktorí presadzujú Slovensko Slovákom zase nacionalisti. Len samotní Slováci neraz netušia, kam patria. Vyhrotilo sa to postupným narastaním napätia v susednej Ukrajine, ktorá vzhľadom na svoju strategickú polohu medzi organizovaným západom a silným východom sa stala hračkou v rukách mocností. Ukrajinci, na rozdiel od svojich politikov nemali na výber. Za nich rozhodovali a dnes rozhodujú vlastní ukrajinskí politici, ktorí už dávno stratili legitimitu (Zelenskému sa 20. mája mu skončil päťročný prezidentský mandát) ale najmä dôveru vlastných občanov. Európa je plná národných a etnických rozdielov. Nevedia si porozumieť ani jazykovo, nieto ešte politicky. Kritické to bolo, a stále je na Ukrajine, ktorej historický vývoj a poloha je malým obrazom sporov európskych národov. Kedysi to bol spor Nemcov a Francúzov, ešte dávnejšie Britov a Francúzov, či Poliakov a Ukrajincov. Na samotnej Ukrajine je to spor o národnostné menšiny, ktoré nie sú svojim počtom práve najmenšie a nahlas sa hlásia k svojej národnej identite. Aj to bol jeden z kľúčových problémov, ktorý spolu s neslávnou profašistickou minulosťou a postupnou infiltráciou americkej „hospodárskej“ pomoci vo forme investovania do ukrajinských nehnuteľností, poľnohospodárstva a nenápadnej vojenskej prítomnosti, nenechal spať Rusov. Najväčšieho suseda, ktorý je historicky známy ako hrdá, ale nekompromisná bojovná krajina, s hrdými, bojovnými, ale nekompromisnými Rusmi a suverénny štát s vlastnými NÁRODNÝMI ZÁUJMAMI. Ak ide o ich bezpečnosť, sú pripravení na všetko, aj na totálnu vojnu. S Rusmi máme svoje skúsenosti z roku 1968, pred aj po tom. Práve národnostný spor na Ukrajine s ruskou národnostnou menšinou bol rozbuška, ktorá sa vznietila a odštartovala krutú vojnu. Doplatili sme na ňu všetci. Zatiaľ popri samotných Ukrajincoch aj Európania zmietajúci sa v permanentnej ekonomickej, energetickej a spoločenskej kríze. Namiesto hľadania riešenia sa zrazu objavil NÁRODNÝ ZÁUJEM spoza oceána, ktorý nekompromisne vlečie európske štáty do narastajúceho vojnového konfliktu. Politické elity v tupej poslušnosti práve prostredníctvom NATO a Európskej únie sa začali pripravovať na vojnu. To, že sa Európa potápa, ich nezaujíma. Ochotne sa stretávajú na samitoch, kde ako slobodomurárska  sekta kujú vojnové plány. Pritom tvrdia, že to všetko robia v mene mieru. Akého mieru? V médiách sa ako cunami ženie posolstvo Mier nastolíme porážkou Ruska. Čím chcú poraziť túto krajinu? Ekonomicky, hospodársky, ekologicky? Nie. Má to byť bezpodmienečné víťazstvo v „spravodlivej vojne“. Pripomína to učebnice marxizmu-leninizmu, kde sa tvrdilo, že existujú spravodlivé vojny za víťazstvo komunizmu na celom svete. Teraz sa asi na univerzitách učí ako zvíťazí západný kapitalizmus v spravodlivej vojne proti komukoľvek. Proti Číne, nezávislým juhoamerickým štátom, Severnej Kórei, Palestíne? Spravodlivosť vo vojne neexistuje. Jedine mier môže nastoliť spravodlivosť, aj to len za podmienok štátu, ktorý poskytuje všetkým svojim občanom spravodlivú šancu pre šťastnejší život. Vojna to určite nie je.

V ostatných parlamentných voľbách, ale aj pri voľbe prezidenta, na Slovensku vyhrala vôľa obrániť mier, ktorý sme si asi až pridlho užívali. Politici, ktorí to sľúbili, dostali jednoznačný mandát od Slovákov, ale aj Maďarov, Rusínov a ďalších slovenských občanov inej národnosti, aby v ich mene reprezentovali vôľu voličov. Ubehlo len pár mesiacov a už sa emotikon podobný usmievavému pomaranču mení na pokrivenú tvár mandarínky. Prečo? Akoby sme zrazu zistili, že sľuby politikov a ich názory zostali v minuloročných voľbách a politická elita zrazu mení svoj slovník. Stačilo pár verejných vyjadrení na medzinárodnej úrovni, aby sme sa začali mračiť. Pritom nejde o vôľu Slovenska vypadnúť z EU a NATO. Zrazu sme svedkami neúprimných stiskov rúk, objímania a úsmevov na medzinárodných fórach a podpisoch pod dokumentami, ktoré pokračujú v stratégii upevňovania militaristických vzťahov „doma a v zahraničí“.

Žiarivým príkladom je náš novopečený usmievavý prezident Slovenskej republiky. Jeho vyjadrenia si žiaľ môžeme overiť v televíznych správach a na internete. Vo voľbách sľuboval „svetový mier“. Už jeho prvá oficiálna návšteva v Poľsku nechala nejedného sympatizanta stáť v nemom úžase nad jeho vyjadreniami. Pri hodnotení vojny na Ukrajine konštatoval, že „…ide o nevyprovokovanú agresiu vo vzťahu k Rusku…(?). To myslí úprimne? Takto mu radia jeho poradcovia v diplomacii? Klamať, prípadne miernejšie „bez znalosti“ hodnotiť konflikt Ukrajina – Rusko, kde aj priemerne informovaný občan vie, že tých vyprovokovaných krokov, najmä približovanie sa NATO k hraniciam s Ruskom, je viac než dosť? Mama by svoje dieťa pokarhala slovami : “Klamať sa nemá!“. Ani keď ide o medzinárodné vzťahy a treba používať „diplomatický“ jazyk.

To, že sa Európa namiesto riešenia zložitej situácie chystá na vojnu proti Rusku už nikto nezakrýva. Pre politickú elitu na čele s terajším mentálne poškodeným americkým prezidentom Joeom Bidenom je európsky svetadiel vojnovým poľom, ktoré obetujú pre vojnu s ich rivalom, nepokoreným Ruskom. Prinajlepšom to pripomína romantické Hviezdne vojny režiséra Georga Lucasa. Žiaľ my na vlastnej koži prežívame sci‑fi hru bláznov, ktorí sa hrajú na svetovú vojnu s džojstykom v ruke. Hospodárstvo západných krajín (na západ od Ukrajiny) sa mení na vojnové. Dokonca aj „Mierové“ Slovensko sa pripojilo a sľubuje ústami ministra obrany rozšírenie vojenskej výroby na export. Veď kto by sa nezúčastnil na dobrom kšefte, aj keď je to v konečnom dôsledku výroba smrti a ničenia. To, že sa pri tom Slovensko nemá dnes čím brániť, nikoho nezaujíma. Netreba k tomu ani základnú školu, aby priemerný občan pochopil, že peniaze venované na zbrojenie sú vlastne pôžičkou do budúcnosti. Kto to zaplatí ak vôbec ešte nejaká „budúcnosť“ bude? Najväčší investor USA je zároveň najväčším dlžníkom. Ich jediná šanca je výroba zbraní, ktoré lifruje po celom svete, aj na Slovensko, Európu, Ukrajinu…Nerieši sa život ľudí, utrpenie vojnou skúšaných Ukrajincov, Palestínčanov, Afričanov. Nemajú strechu nad hlavou, hladujú? To je ich vec.

Vojna zúri aj mimo bojiska. Stačí si pripomenúť atentát na premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica a aktuálnou streľbou na potencionálneho nového prezidenta USA Donalda Trumpa . Obaja majú jedno spoločné. Až pričasto od nich zaznieva slovo mier. To, že majú voči sebe až priveľa nebezpečných nepriateľov najmä v politike a v biznise vidieť v  zúrivom zápase o kšeft s očkovacími látkami, nezmyselnou elektromobilitou, dekarbonizácii sveta, zavádzaní polyrodovej spoločnosti, nahrádzaní kultúrnych hodnôt dobre predávaným gýčom. To je vojna, kde sa umiera pomaly, ale iste.

Preto jednoduchá otázka či „Chceme mier alebo vojnu?“ je namieste. Kompromisné riešenie neexistuje pre nikoho, ani pre tých, ktorí to priamo ovplyvniť nevedia, ale majú rozum, skúsenosť, ale najmä vlastný názor bez mediálneho opotrebovania. Stačí sa pozrieť okolo seba. Svet sa mení. Aby sa menil k lepšiemu, musíme niečo urobiť aj sami. Neraz stačí výraznejší protest alebo odmietnutie účasti na „vlastnej poprave“. Aj to môže prispieť, aby po obetiach z prvej svetovej vojny (20 miliónov ľudí) a druhej svetovej vojny (80 miliónov ľudí ) nakoniec neprepukla tretia svetová vojna, po ktorej asi už nezostane nikto, kto by zrátal obete.

16.7.2024

Ľubo Belák