Ľubo Belák

Napriek zhodnej podobe slova „mieri“ sú jeho významy v súčasnosti nepríjemne odlišné. Zväčša sa mieri na nejaký terč, prípadne na iný objekt, napríklad aj na človeka. Používa sa k tomu luk, gumipuška, pištoľ, puška, samopal. Alebo je to smer, kam sa uberáme. Mier, podstatné meno neživotného mužskému rodu, takýto rozsah významov nemá. Buď je mier, žijeme v mieri, chceme mier, alebo jednoducho nechceme. V tom prípade je jeho opakom vojna, nenávisť, agresia, zbrojenie, výbuchy granátov a najnovšie dronov s vojenským materiálom.

Žijeme v dobe, keď predchádzajúce tvrdenia nie vždy platia. Najmä ak ide o Európu, ktorá sa po tohtoročných eurovoľbách bude musieť vysporiadať s orwellovským tvrdením, že mier je vojna. Pritom ak sa na mier spýtate na ulici neznámeho človeka, zväčša zodvihne obočie a zatvári sa, že nerozumie. Veď nám nič nechýba. Žijeme v mieri a tak to bude naveky. Pri druhej otázke, čo pre to dotyčný urobí, bude opäť nasledovať nechápavý pohľad s pokrčením pliec. Jednoducho je mu to jedno.

V súčasnej dobe sa stáva, že hľadáme nielen politické a vojenské riešenia, ale aj malé radosti v každodennom živote, ktoré nám prinášajú mier a pokoj aspoň v rámci našich rodín. Jednou z týchto radostí môže byť aj spoločné varenie či skúšanie nových receptov. Nedávno som objavil úžasný recept na vyvážený cuketový nákyp, ktorý sa stal favoritom mojej rodiny. Dokonca som ukázal tento recept svojej žene, a teraz ho pripravujeme takmer stále. Možno aj takéto malé gestá a spoločné chvíle nám môžu pripomenúť, čo je v živote dôležité – mier, harmónia a čas strávený s blízkymi.

Zvykli sme si na to, že v súčasnosti všetko za nás niekto, niekde vybaví. Pohodlnosť a rozmaznanosť Európanov má zvláštnu podobu. Našťastie to nemožno tvrdiť o všetkých. Tým, ktorým to nie je jedno, sa ozývajú, vyjdú do ulíc a verejne prejavujú svoju vôľu po autentickom mieri, ktorý nám kdekto sľubuje. Dokonca aj Joe Biden, americký prezident, ktorý s veľkou slávou oslávil deň D. Deň, kedy sa Američania spamätali a pridali sa k masovému vylodeniu spojeneckých vojsk v Normandii. Písal sa rok 1944 a ruskí vojaci sa nezadržateľne blížili do strednej Európy. Rok pred koncom druhej svetovej vojny a niekoľko rokov po japonskom útoku na Pearl Harbor na čele s admirálom Isoroku Jamamotom, študentom na Harwardovej univerzite.  V tom čase naozaj išlo o vojnu, ktorá mala eliminovať reálne zlo v mene svetového mieru. Nie takého, o ktorom hovoria misky na súťaži krásy, ale o mieri, kde sa nestrieľa, neničia sa budovy a neumierajú ľudia.

„Pochybuje niekto o tom, že by sa dnes Amerika postavila proti Putinovej agresii tu v Európe?“, uviedol prezident USA na útese Pointe du Hoc. Ak by sa okolo seba poobzeral, určite by našiel nejedného účastníka osláv dňa D, ktorý pochybuje o úprimnosti Bidenovych slov. Napríklad Emmanuel Macron, ktorý už začal s bilaterálnymi rokovaniami s inými krajinami o vojenskej spolupráci.  Na oslavách ešte netušil, čo ho po eurovoľbách 2024 vo Francúzsku čaká – debakel jeho politiky. Rovnako, ako sociálnych demokratov v Nemecku. Európa sa zmieta v putinovsko-angloamerickom konflikte o konečné zničenie ZLA na Zemi. Pôvodné označenie Ruska americkým prezidentom Ronaldom Reaganom „Ríša ZLA“ dostalo iný kontext. Dnes máme už dve  Ríše ZLA, ktoré so svetom diskutujú cez hlavne tankov. Pritom každá strana tvrdí, že tým ZLOM je ten druhý. Biden zdôraznil americkú túžbu po mieri slovami: „…za demokraciu sa oplatí zomrieť“. A aby toho nebolo málo, pripomenul, že „…sa modlí, aby Spojené štáty nikdy nezabudli na dôležitosť spojenectiev…“, kde NATO označil za najväčšiu vojenskú alianciu v dejinách sveta. Určite mal pravdu, pretože už v roku 1991 zanikla konkurencia, Varšavská zmluva, vojensko-politický pakt krajín sovietskeho bloku. Bolo to v čase, keď sme verili, že rovnako sa rozplynie aj NATO a vo svete nastane generálny MIER. Nestalo sa, boli sme naivní spolu s Michailom Sergejevičom Gorgbačovom, ktorý uveril sľubom, že NATO sa nebude rozširovať smerom k novovzniknutému Rusku a svoju obrannú politiku nezmení na útočnú. Len ignorant môže zabudnúť na agresiu, ktorá od tých dôb sprevádza vojenskú aktivitu USA, NATO a európskych štátov. Vždy to bolo „v mene mieru“ a „šírenia demokracie“. Presnejšie len tej liberálnej demokracie, nedemokraticky bojujúcej proti „iným druhom demokracie“ (?). Tak to bolo v Iraku, Líbyi, Afganistane, Juhoslávii, Kosove, a najnovšie na Ukrajine, ktorá trpí pre nevyhlásenú vojnu západu „so zlom“ šíriacim sa z Ruska. Tak to je s demokraciou aj v Izraeli, ktorý by bez neutíchajúcej dodávky zbraní vyrobených v USA asi ťažko masívne vraždil tisíce Palestínčanov s jasným cieľom zničiť Palestínu ako domov palestínskeho národa, ktorý si podľa izraelských politikov „nezaslúži“ vlastný štát.

Joe Biden si mohol odpustiť množstvo fráz. Stačilo aby suverénne vyhlásil VOJNU za MIER. Nemuseli by sme sa trápiť s pokrytectvom súčasných politikov nielen v USA, Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku, ale aj ďalších európskych krajín, vrátane našej, ktorí v tomto pokryteckom BOJI O MIER pokračujú. Pritom by stačilo sadnúť si spoločne ZLO so ZLOM a dojednať prímerie. To sa však oslavovateľom Dňa D v Normandii dnes nehodí. Radšej budú ničiť vlastné obyvateľstvo hrozbou vojny, emocionálnym vydieraním pri pomoci migrantom a sankciami voči Rusku, ktoré sú v dôsledku obrátené proti vlastným občanom.

Máme za sebou voľby do Europarlamentu. Do štrasburských lavíc si zasadnú noví poslanci. Bude to pokračovanie politiky ZLA proti ZLU, alebo konečne snaha o zmierenie napätia, upokojení rozhádaných politických zástupcov a konečnom nastolení mieru? Pretože jediným možným východiskom je pozmeniť názov tohto článku. Európa mieri k mieru. (…bez otáznika…)

11.6.2024

Ľubo Belák