Založ si blog

Pozor! Slovenské národné divadlo prepadla skupina The Rolling Stones.

Na budúci rok sa do Bratislavy hlási Sting, bývalý člen kultovej skupiny The Police. Lístok na koncert stojí okolo 170 eur. Neviem, koľko stál lístok Roba Rotha na pražský koncert skupiny The Rolling Stones. Mňa táto skupina na doskách Slovenského národného divadla stála dvadsaťpäť eur.

Poznám Roba. Ako mladý vášnivý fanúšik skupiny The Rolling Stones sa neraz u nás na Podjavorinskej ulici zastavil, aby si požičal LP platne z mojej gramotéky. The Rolling Stones medzi nimi kraľovali. Práve to ma prilákalo, ako bežného diváka, kúpiť si lístok s očakávaním dramatického príbehu, ktorý sa odvíja práve od hudby Rološov, ako sme ich za mojich bigbítových čias volali. Na umelecký zážitok som čakal dva mesiace. Dočkal som sa.

Vzhľadom na cenník vstupeniek na činohru SND sa nemôžem rátať k pravidelným návštevníkom divadla, ale osud mi doprial v ostatnom čase vidieť aspoň pár inscenácií, ktoré podľa mňa stáli za to. Pred nedávnom som v úžase sledoval Čičvákovho Macbetha s brilantným výkonom Roba, ktorého si ako herca vysoko vážim. Aj napriek generačnému odstupu a inému vnímaniu nášho malého slovenského sveta. Robo Roth bol a snažím sa uveriť, že aj je fundamentalistom poctivého divadelného umenia. Plný očakávania som si sadol do štvrtého radu v sále nového Národného(?)  divadla na nábreží Dunaja. Aj ďalšie herecké autority ma nútili veriť, že pôjde opäť o umelecký zážitok, o ktorom sa oplatí napísať pár viet. Milka Vášáryová, Jana Oľhová, Emil Horváth ml., samé istoty hereckého kumštu. Sála sa ponorila do tmy a začalo sa predstavenie…

Na proscéniu pred oponou sa objavil Robo. Nekonvenčne, akoby vlastnými slovami a so suverénnym  účinkovaním na forbíne sa začal odvíjať príbeh….o ktorom doteraz neviem, o čom bol. Robova spomienka na nočný odvoz do Dúbravky skupinou Olympic uviedla fiktívny (asi pražský) koncert skupiny The Rollning Stones. Napriek jeho nekonečnému monológu, ktorý sa tváril ako improvizácia (za úspešného prekladu do angličtiny na videoprojekcii nad scénou) som ešte stále veril, že to bol asi dramaturgický zámer, aby sme my, diváci, vedeli „VO CO GO“ (preklad, o čo ide). Opona sa otvorila a tak som sa v mene dvadsiatich piatich eur stal účastníkom chaotickej pseudodrámy so všetkými chybami dramaturgie, ktoré poznám. Navyše na scéne, ktorú obsadili známe idoly slovenského dramatického umenia, sa začala bohapustá zábava bez zásahu štipky sebakritického myslenia.  Leitmotívom bolo vytekajúce, asi roztopené maslo z kabelky Milky Vášáryovej, ktorá plnila úlohu provinčnej operetnej subrety. Priznám sa, bolo mi jej ľúto. Moja ikona slovenskej drámy sa vozila na invalidnom vozíku so snahou o vytvorenie „smiešnej“ atmosféry na javisku. Na svoje si prišli aj veriaci. Emil Horváth mladší sa nás ako manažér skupiny The Rolling Stones pokúšal presvedčiť, že za peniaze si môžeš kúpiť aj vieru v Boha. Opäť pripomínam, že som sedel v hľadisku prvej scény slovenského dramatického umenia. Vzhľadom na môj vek a pamäť, v ktorej sú uložené desiatky predstavení slovenských divadiel, sa mi začali vynárať spomienky na Ctibora Filčíka v Sartrovom Diablovi a Pánovi Bohovi, či Miška Dočolomanského v kúzelnej úlohe Jánošíka v inscenácii Na skle maľované. Kým prídu Stouni..ma dorazili.

Umenie napriek svojej výhode emotívne pôsobiť na diváka, či poslucháča je prísna matematika. Nič nevzniká náhodou. Za všetkým sú ľudia, ktorí buď ovládajú svoje remeslo, alebo sa hrajú v príjemnej atmosfére amatérskeho divadla. Tí, ktorí stáli za divadelným predstavením, ktoré ponúka profesionálne Slovenské národné divadlo, nemali ani na bezprostrednosť ochotníckeho divadla. Rovnica kvalitného umenia sa nenaplnila. Už v kolónke autori diela sa v bulletine inscenácie objavilo slovko „kolektív autorov“. Báli sa byť odhalení?  Na druhom, nie menej zodpovednom mieste bol dramaturg. Danielovi Majlingovi sa podarilo spolu s režisérom Matúšom Bachyncom presvedčiť Mateja Drličku a Miriam Kičiňovú, aby rozhodli zrealizovať niečo, čo na scénu Slovenského národného divadla nepatrí. Ja, divák, ktorý si nielen zaplatil dvadsaťpäť eur, ale aj prostredníctvom štátnej dotácie živí túto prvú scénu, vyjadrujem pohoršenie, ako sa narába s mojou dôverou. Dúfam, že tento názor nemám len sám. V prvom rade je to nekompetentné rozhodovanie o zaradení akéhokoľvek titulu do repertoára divadla, od ktorého očakávame, že sa bude aspoň snažiť o kvalitu, originalitu a náročnosť pri tvorbe živého umenia. Iste, nie vždy to vyjde a vzniká polemika, či to alebo ono je vhodné pre SND. V prípade Kým prídu Stouni… to však neplatí. Je to zámer, alebo hazardovanie s dobrým menom členov činohry SND a finančnými prostriedkami na kultúru?

Príbeh na scéne pokračoval. Herci vzali do rúk hudobné nástroje a začali hrať a spievať. Ako človeka, ktorému je bližšie hudobné umenie ako košeľa, ma tóny z pódia takmer vyniesli zo sály. Hudobníci sa nesnažili ani naladiť nástroje. Napriek tomu som zaťal zuby a zapchal uši a nechal som sa unášať „vŕzganím“ na scéne bohato obsadenej svetelnou rampu, efektovými svetlami a aparatúrou rockovej skupiny. Scénky nepodareného kabaretu s množstvom chybných dramaturgických strihov a „absenciou logiky“ sa striedali. Veselo bolo na pódiu, ale aj v sále, kde sa diváci smiali. Jedine táto reakcia publika mi pošepkala, že asi preto sa naši dramatickí umelci vzdali všetkej divadelnej etiky a náročnosti, aby vytvorili smiešne estrádne pásmo s prerozprávaným príbehom o akejsi skupine z Veľkej Británie. Ďalší nezabudnuteľný monológ Roba Rotha bola spomienka na jeho gastronomický zážitok v Londýne, keď si vo Wymanovej reštaurácii objednal Fish and chips, rybu s hranolkami. Aby “odľahčil” banálny príbeh o podobenstve hranolkov a našich čipsov, spomenul históriu vzniku tohto koloniálneho jedla. Prirovnal vznik prvej londýnskej reštaurácie Fish and chips (1860)  ku vzniku Matice slovenskej. „Vtipné“(?) Kopnúť si do histórie slovenskej kultúry a štátnosti  cez takéto prirovnanie je skôr lacné a hlúpe. Jediným vysvetlením významu tohto „smiešneho“ prirovnania bol výsmech snahy slovenských intelektuálov devätnásteho storočia o identifikáciu slovenskej kultúrnej obce s potvrdením práva Slovákov na vlastnú národnú identitu. Na scéne, ktorá je nositeľkou prívlastku národná, si robiť posmech z vlastnej kultúrnej histórie nie je len hlúpe, ale aj nedôstojné. Pokojne sme mohli byť dodnes svedkami „domácich“ maďarských, alebo českých divadiel na Slovensku s „uhorskými“ hercami hrajúcimi v maďarčine, nemčine  alebo češtine.

Tým sa to však nekončilo. Forbíny sa ujala Jana Oľhová. Neveriac vlastným ušiam som si vypočul, že Slovensko je vlastne také malé a také bezvýznamné, že o ňom vlastne vo svete nikto nič nevie. A Bratislavu možno prirovnať len akejsi väčšej dedine v Uzbekistane. Preto sa nečudujme, dopĺňa Jana Oľhová, že Slovenské národné divadlo nedostalo povolenie (licenciu) na uvedenie piesní skupiny The Rolling Stones. Následne to herecká rocková skupina znázornila v pantomíme hry bez zvuku. To už som si v hlave pripravoval odpoveď. To, že nezískali licenciu od svetoznámej a kultovej rockovej skupiny, nie je v mediálnej a divadelnej praxi nič nezvyčajné. Pripraviť pôvodnú inscenáciu o zahraničnej hudobnej skupine s jej piesňami chce dostatok neskúsenosti, aby sa tvorcovia pustili do takéhoto projektu. Možno Dežo Hoffmann by to vybavil, keby žil. Navyše, keby si Mick Jagger prečítal scenár Kým prídu Stouni.. tak by zakázal celé predstavenie. V ňom „kolektív autorov“ označil Jaggera za pokrytca, ktorý, navonok nekonformný umelec, je v skutočnosti džgroš, sebec a malomeštiak. To sa mi už dvíhalo obočie a sledoval som, ako sa v takejto hereckej úlohe cíti sám obdivovateľ Stounov, Robo Roth. Napriek všetkému, čo sa o Mick Jaggerovi a Keith Richardsovi šíri, sú to rockeri, ktorí právom patria do siene slávy. Nie preto, že spievajú akési pesničky, ale preto, že sa zaslúžili o nefalšovanú nekonformnú slobodu prejavu. Navyše pre britské kráľovstvo sú poslami anglosaskej kultúry v jej pozitívnom obraze. V ich posolstve aj diabol má svoje miesto (pieseň Sympathy for the Devil) a nepatrí mu výsmech, ktorý znázorňovala pieseň v podaní ďalšej divadelnej divy Kamily Magálovej v závere predstavenia. Škrekot kreatúry nebol výsmechom The Rolling Stones, ale výsmechom Slovenského národného divadla, ktoré už dávno stratilo značku „národné“.

Na záver sa Jana Ohľová počas svojej forbíny obrátila na tých, ktorým sa asi ich predstavenie nebude páčiť. Ocitol som sa v  dave anonymných snobských intelektuálov, ktorí nevedia, že umenie patrí  ľuďom. To už pokojne mohla vyhlásiť program Slovenského národného divadla za „umenie pracujúcim s vedúcou úlohou strany“ (ktorej?).

Na záver zaznela ešte pesnička s rozladenými gitarami a falošným spevom, diváci spokojne zatlieskali a veselo sa rozbehli do svojich domovov. Priznám sa, bol som rád, že som po predstavení nikoho z účinkujúcich nestretol. Na konci svojho monológu sa Jana Ohľová neprialo prihovorila aj mne. Jej slová by sa dali zhrnúť vo vete: „Keď sa vám to nepáči, nemusíte chodiť do Slovenského národného divadla“. Dúfam, že to len memorovala text „kolektívu autorov“. Na to mám len jednu odpoveď: „Keď sa vám nechce hrať poctivé divadlo s vysokými umeleckými a ideovými nárokmi, tak sa zbaľte a nájdite si scénu, kde si môžete hrať, čo chcete…ale za vlastné peniaze, alebo za vstupenky, ktoré na vlastné predstavenie predáte. So mnou nerátajte.

 

Ľubo Belák

3.12.2023

Bratislava nie je Slovensko, Vojna nie je mier a Slováci nie sú blbí

08.04.2024

“Chcem vám povedať jedno zreteľne a jasne. Toto vám nezabudnem…” uviedol vo svojom povolebnom prejave porazený kandidát Ivan Korčok. Nielen on, ale aj väčšina voličov na Slovensku, nezabudne na jeho vyjadrenia a atmosféru na námestiach počas predvolebnej kampane, kde odzneli aj slová rečníkov: “SMER-SSD volili fašisti a neonacisti, vyslovene spodina…“, alebo [...]

Slovensko hľadá prezidenta

28.03.2024

Každá televízna show potrebuje hviezdy a “hviezdny “ komparz, ktorý bude na povel tlieskať, kričať, vstávať a na záver poslušne odchádzať. Nie je to inak ani pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky. Po tridsiatich rokoch existencie samostatného Slovenska a po zmene voľby prezidenta sme si už na to akosi zvykli. Až na to, že v roku 2024 sa voľby zmenili na futbalový [...]

Verejnoprávna RTVS?

19.03.2024

Ulice sú plné hesiel o demokracii, o fašizme, liberalizme, marxizme, na saká sa lepia viacfarebné vlajočky, pripínajú odznaky. Len poniektorí si nosia bez označenia v hlave obyčajný zdravý rozum. Napriek nedostatku toho posledného je to jediná pomôcka, aby sme úplne nezblbli. Ukážkou takejto situácie je odozva „výstrelu z dela“ Ministerstva kultúry, ktoré [...]

Orenburg

Hladina rieky Ural v Orenburgu dosiahla historický rekord. Pod vodou je viac ako 3 500 domov

13.04.2024 21:08

Podľa úradov bolo za posledných 24 hodín zaplavených ďalších vyše 800 domov a 2600 súkromných pozemkov.

Donald Trump

BBC: Hľadanie poroty nestrannej voči Trumpovi bude na Manhattane neľahká úloha

13.04.2024 20:18

Trumpovi právnici sa už sťažovali, že mestská časť Manhattan, ktorú obývajú prevažne demokrati, neumožnia zostaviť nestrannú porotu. A odborníci sa zhodujú, že to bude náročné.

Petr Fiala

Fiala zostáva predsedom ODS. Okamura naďalej šéfuje SPD, nemal vyzývateľa

13.04.2024 17:37

Na kongrese ODS v Ostrave získal Petr Fiala 424 hlasov od 525 prítomných delegátov (necelých 81 percent).

mimoriadne1, mim1, smrť, úmrtie, zomrel, sviečka, kahanec

Zomrel prvý porevolučný starosta Rače Libor Pajdlhauser

13.04.2024 16:55

Keďže v rokoch 1939 - 1989 nemala Rača samosprávu, počas svojho pôsobenia ju znovuzakladal.

Ľubomír Belák

Pohľad do kultúry a médií

Štatistiky blogu

Počet článkov: 68
Celková čítanosť: 278637x
Priemerná čítanosť článkov: 4098x

Autor blogu

Kategórie