Ľubo Belák

Na Slovensku máme niekoľko osobností, ktoré sa stali symbolmi. Takými boli Štefánik, Jánošík, ale aj Tiso, Husák a Matovič. Táto nesúrodá zbierka symbolov charakterizuje nielen ich osobité povahy, ale aj dobu, v ktorej žili, a spoločnosť, ktorá sa im neraz obrátila chrbtom. V umení sa symbolmi stali najmä tí, na ktorých sa nedá zabudnúť. Na rozdiel od politiky nepoznám umelca, ktorý by sa preslávil svojou podpriemernosťou, netalentovanosťou, prípadne nekompetentnosťou vykonávať svoje remeslo.   Króner, Machata, Filčík, Vášáryová, Duchoň, Kostolányiová, Hikysch, Ballek, Rúfus, mená na ktoré sa nezabúda. K nim bez pochybností patrí František Krištof Veselý. Jeho životný osud sa stal aj symbolom doby, v ktorej žil a pracoval.

Martin Kákoš, slovenský divadelný a televízny režisér, určite s rešpektom siahol po osude prvej slovenskej superstár Františka Krištofa Veselého. Viaže ho k nemu aj spomienka na vlastného otca Jána Kákoša, prvého  riaditeľa divadla Nová scéna, kde pôsobil aj František Krištof Veselý. Martin Kákoš spolu s Jozefom Lenhartom pripravili inscenáciu Bonviván. Príbeh talentovaného herca, speváka a zabávača, ktorého divadelná a filmová múza povláčila po strednej Európe. Od Budapešti, cez Viedeň, Bratislavu až do Prahy. Autori na základe životných osudov slovenskej  ikony operety dvadsiateho storočia pripravili pre Novú scénu melodramatický príbeh plný historických obrazov a hudby dusíkovskej generácie. Vybrali si tú najťažšiu cestu. Použiť známu slovenskú spevácku hviezdu a zasadiť ju do historických súvislostí si vyžaduje veľa odvahy.  Pritom mnohé situácie na scéne len voľne pripomínali životné situácie Františka Krištofa Veselého. Martin Kákoš sám priznáva, že mu nešlo o autentickú biografiu umelca, ale skôr vystihnutie jeho túžby stáť na divadelnom javisku a rozdávať úsmevy nadšeným divákom. Bol si vedomý toho, že dejiny úsmevu sú samé o sebe dramatickou predlohou.  Inscenácia Bonviván nie je encyklopédiou hudobného divadla, je to cestovná mapa života našich otcov a mám, ktorým umenie Františka Krištofa Veselého vždy pomáhalo pri hľadaný osobného šťastia. Najmä cez pesničky, ktorým sa dodnes na Slovensku nič nevyrovná. Nádherné melódie, originálne harmónie a na tú dobu moderný zvuk veľkého orchestra. Už to nebol Kálmán alebo Lehár. Bol to Dusík, Pálka, Braxatoris, Kaušitz. Na Slovensku sa ujal čardášový fox, veselý fox, ľudový fox. Populárne bolo slovenské tango, ktoré by malo určite patriť do zlatého fondu európskej tanečnej hudby. Tá už v tridsiatych rokoch minulého storočia obsadila Slovenské národné divadlo. Hrali sa tam operety a diváci sa doslova bili o lístky na predstavenia ich obľúbených hercov a spevákov. A o tom je Bonviván.

Nová scéna pod vedením generálnej riaditeľky Ingrid Fašiangovej a umeleckého riaditeľa Karola Čálika dlhodobo pracujú na ustálení profilu hudobného divadla. Popri svetových muzikáloch dávajú pravidelne priestor domácej tvorbe. Určite je to osobná skúsenosť, poznanie svojho diváka ale aj vlastná náročnosť, ktoré vyúsťujú do kvalitnej programovej ponuky. Od klasickej operety, akou bola Veselá vdova, až po nové naštudovanie rockového muzikálu Cyrano z predmestia. Na Novej scéne dokázali aj v týchto časoch udržať tvorivý kolektív na realizáciu svojich predstáv o divadle. Napriek neprajnosti spoločenskej atmosféry na Slovensku si zachovávajú svoju divadelnú integritu. Aj nová svetová premiéra divadelnej hry s pesničkami Bonviván je toho dôkazom. Nebáli sa vrátiť späť dobu, ktorá nežičila Slovensku a jeho štátnosti a ukázať, že aj vtedy vedela malá krajina generovať národných umelcov a národnú drámu. Priznajme si, s každou novou generáciou strácame dotyk s minulosťou, ktorú nám chcú noví politickí víťazi doslova ukradnúť. Je cenné, keď sa nájdu talentovaní ľudia so schopnosťou rekonštruovať našu minulosť bez ideologických náplastí. Nie pomocou nálepiek fašistickej diktatúry a nacionalizmu, ale uvedomením si pestrosti a zložitosti osudu Slovákov. A aj o tom je inscenácia Bonviván.

Čo sme mali možnosť uvidieť na premiére Bonvivána? Na prvom mieste to bola hudba minulého storočia. Autori citlivo vyberali z veľkého a bohatého hudobného archívu. Boli sme svedkami snáď prvej slovenskej hitparády. Len bez ženy, Poprosme hviezdy, Prečo sa máme rozísť, So slzami v očiach, všetko hity ,na ktoré sa nedá zabudnúť. Nebol to však len výber, ktorý hudobne zaujal. Dnes sa ťažko hľadajú muzikanti, ktorí dokážu v neskreslenej forme oživiť historicky zabudnuté aranžmány. Ľubo Dolný, dvorný hudobný guru Novej scény, to dokázal. Dvanásťčlenný orchester so sláčikovou sekciou, rytmikou a dychmi znel kompaktne. Nešlo len o jednoduchú interpretáciu antiky slovenskej tanečnej hudby. Martin Kákoš a choreograf Jaroslav Moravčík inscenáciami piesní neustále bombardovali divadelné hľadisko plné dychtivých divákov. Tí dostali to, čo očakávali. Možno niekomu preleteli myšlienky do šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď niečo podobné znelo v bratislavskom kabarete Tatra revue. Elegantné kostýmy Ľudmily Várossovej, pekné a dobré tanečnice s tanečníkmi, a samozrejme spevácke party protagonistov divadla Nová scéna. Spolu so sprievodnou hudbou a kvalitným speváckym prejavom takto zrekonštruovaná elita slovenskej tanečnej hudby zažiarila.

Rozsiahly príbeh sprevádzala dvojica  Ján Greššo  a Dárius Kočí. Starší a mladší obraz Bonvivána (avatar Františka Krištofa Veselého). V ich niekedy až kontroverznom dialógu sa odvíjalo akési svedomie plné pochybností o zlyhaniach v živote. Pomocou neho si mohli diváci predstaviť, čo sa asi odohrávalo v duši slovenskej hviezdy. To, čo nebolo v jednotlivých inscenovaných životných situáciách, dopovedali v intimite scény. Scénograf Pavol Andraško vytvoril konštrukciu, ktorá režisérovi a hercom umožňovala plynule prechádzať prostrediami. Divadlo s oponou, kancelária úradníka, filmové ateliéry a barový pult bratislavského lokálu. Od intímnej mizanscény až po veľký tanečný portál.

Tanečná hudba doby Františka Krištofa Veselého nebola „ľahkým“ žánrom. Napriek tomu, že piesne a texty zneli jednoducho, melodicky, s plynúcim rytmom, neboli a ani dnes nie sú postavené na triviálnom hudobnom jazyku. Vychádzali z prostredia operety a dobového swingu, ktorý do Európy priviezli americké big bandy. Na prvý pohľad ľahko znejúce spevácke party dali zabrať aj talentovaným všestranným hercom na Novej scéne.  Najväčší priestor mal Dárius Kočí. Jeho mäkký spevácky prejav dobre korešpondoval s pôvodným spevom F.K. Veselého. Tak, ako si ho pamätajú milovníci hudby zo štyridsiatych rokov. Veľkým potleskom divákov bol odmenený jeho výkon pri Piesni o rodnej zemi. Mnohí si ju pamätajú z podania operného speváka Petra Dvorského. Dárius nielenže plnohodnotne zvládol veľký rozsah melódie, ale zaúčinkovala aj chémia podania Braxatorisovho texu. Toto vyznanie rodnej zemi by sme práve dnes veľmi potrebovali. Naprieč desaťročiam je táto pieseň modernou hymnou Slovenska a Slovákov. Pri podaní Dáriusa Kočího išiel mráz po chrbte. Bol to dominantný vrchol Bonvivána.  Spevácky sa predstavili aj ďalší. Svoje spevácke umenie bravúrne predviedla Monika Drgáňová v dvojúlohe Lolly a Sáry. Úlohu konferenciera vtipne zvládol Peter Makranský. Subtílnu manželku Bonvivána stvárnila Karin Olasová. Pre pamätníkov hereckého Parnasu určite zarezonoval nestor slovenského komediálneho herectva Karol Čálik a o niečo mladší Juraj Ďurdiak. Toho si mnohí pamätajú z filmovej rozprávky Princ a Večernica. Herecké obsadenie doplnili Marcel Ochránek, Pavol Plevčík, Lucia Vrablicová, a ďalší.

Inscenácia Bonviván neponúkla len pohľad do minulého storočia. V záverečnej pesničke  „Ja som optimista“ akoby zaznelo posolstvo. Speváka s motýlím hlasom v ňom ponúka nádej, že aj dnešok, ktorý si z minulosti priniesol len to najhoršie, nemôže trvať večne. Nenávisť, lož, výsmech dôstojnosti, ponižovanie, to všetko zažil aj hrdina, ktorý ním nikdy nechcel byť. Jediným cieľom optimistu Františka Krištofa Veselého bolo stáť na javisku a rozdávať úsmevy divákom. Je to málo? Určite nie. Pretože autentický úsmev na tvári sa objaví len tam, kde víťazí dobro nad zlom. A o tom je Bonviván na Novej scéne.

Ľubo Belák

7.5.2023