Divadelná inscenácia je živý organizmus. Rovnako sa narodí, dospieva, starne a umiera. Sprevádza ju obdiv, prípadne zatratenie divákov, ktorým je určená. Občas tvorcovia s nekritickým egom sa na divákov vykašlú a stačí im, že dielo vzniklo a zostane po nich zmienka v pamätníku divadla, ktoré im načas poskytlo svoj domov. Preto je dobré, keď sa na živý organizmus, dielo, divadelnú hru, divadelnú inscenáciu počase pozrieme a otestujeme, ako je na tom so životnou energiou, ale najmä so záujmom divákov. Takýmto divákom som bol aj ja. V apríli tohto roku som si išiel pozrieť Shakespearovho Macbetha do Slovenského národného divadla. Bol som prekvapený. Napriek avizovanému Shakespearovi som uvidel Čičvákovho Macbetha.
Toto tvrdenie mi napadlo, keď som sa na konci predstavenia v novej budove Slovenského národného divadla postavil z kresla a pridal sa k standing ovation publika. Všetko bolo naozaj. Na javisku sa klaňali herci a na tvárach divákov bolo vidieť, že dostali to, za čo si zaplatili. Potlesk však zmĺkne a prázdna stolička, či divadelné kreslo osihotie. Tento algoritmus však nie vždy končí happy endom. Ako je to so vzťahom hľadisko – javisko. Herec – divák, autor-kritik? Existuje absolútna veličina, ktorá vie odmerať tento dualizmus? Nie preto, že by sme chceli automaticky nastaviť úspech divadelného predstavenia, ale preto, aby sme sa vyvarovali sklamania na jednej z oboch strán. V prípade Martina Čičváka, slovenského divadelného režiséra a tvorcu Shakespearovho Macbetha, sa táto rovnica naplnila. Ako?
Shakespeare, presnejšie jeho najhranejšie divadelné hry, medzi ktoré patrí určite Hamlet, Rómeo a Júlia a už spomínaný Macbeth, prešli dlhú cestu od historickej premiéry po dnešok. Od času kráľov, rytierov a romantických zbojníkov, až po dnešných manažérov, ítečkárov, raperov a milovníkov divadelnej klasiky. Svet sa zmenil, dokonca aj jazyk, ktorým sa ľudia dorozumievajú podlieha dramatickej zmene. Neraz to končí pri hrobe slov a výrazov, ktorým dnes už súčasná generácia nerozumie. Nehovoriac o živote pred storočiami, ktorý je pre väčšinu len akousi rozprávkou oživovanou divadelnými postavami. Čo nám, divákom, môžu divadelné hry po storočiach dať? Len akúsi spomienku, informáciu o minulosti, prípadne kľúčovú dierku, cez ktorú nehanebne špehujeme intímny život spred niekoľkých sto rokov? Preto pri každej novej inscenácii zošedivených divadelných hier nastane zápas medzi režisérmi, dramaturgmi, prekladateľmi, ale v konečnom dôsledku aj hercami o nové prerozprávanie príbehu. Či už len vymysleného, alebo skutočného, zapožičaného zo života ľudí divadelným postavám.
V prípade Martina Čičváka to bol určite zložitý proces. Ako divák sa môžem len domnievať, čo sa skrýva za inscenáciou. Navyše aj úprimné úsilie režiséra o vlastnú interpretáciu nemusím pochopiť a prijať. Je to pre mňa, alebo pre tvorcu inscenácie dôležité? Tu som si spomenul na stretnutie po premiére filmu Šílení s autorom diela Janom Švankmajerom. Chcel som mu vášnivo tlmočiť moje odhalenie autorovho zámeru filmu, jeho metaforu a zmysel. Akési zovšeobecnenie jeho príbehu. V závere som bol zvedavý, či moje odhalenie bolo správne. Na prekvapenie mi s úsmevom odpovedal: „Nie je podstatné, či si odhalil môj zámer, či filozofiu filmu. Dôležitejšie je, či si si našiel tvoju vlastnú verziu. Horšie by pre mňa bolo, keby si si z môjho filmu nič neodniesol, len dve hodiny posedávania v kinosále.“
Čo je potom pre mňa Macbeth? Pre diváka, ktorý niečo očakáva. Shakespearovu drámu, obrazy dávnej minulosti, snobské prihlásenie sa k niečomu umeleckému, alebo emotívny zážitok, strach, úzkosť, možno aj katarziu? Tá sa však už dnes nenosí. Očistenie duše z dramatického zážitku je vplyvom plytkých televíznych seriálov mŕtve. Jedno som však pri odchode z divadla pochopil. Bol som svedkom jedinečného zážitku. Akýmsi svedkom inscenácie, ktorá nezlyhala v úcte pred divadelnou predlohou, pred divákom, ale ani pri hľadaní súčasného divadelného jazyka. Tak ako vnímame filmový jazyk, rovnako ho má aj divadlo so všetkým, čo k nemu patrí.
Dnes sa od diváka, ktorý si prišiel pozrieť klasickú drámu, očakáva, že vie niečo o deji, ale aj o autorovi a dobe, kedy sa divadelná hra narodila. Má možnosť vopred si siahnuť na dramatický text, ktorý určite vyšiel aj ako publikácia. Takto vyzbrojený si sadne na magickú divadelnú stoličku, či kreslo a nechá sa unášať predstavením. Nie som naivný. Takéhoto diváka asi ťažko budem dnes hľadať medzi návštevníkmi divadla. Sú aj takí, ale je ich ako šafranu. Pre mňa je text, literárna predloha akýmsi základným stavebným materiálom pre inscenáciu. Martin Čičvák siahol po preklade Zory Jesenskej. Pritom si mohol vybrať. Mal som to šťastie počúvať rozprávanie Jána Vilikovského, ktorý ma zasvätil do tajomstva prekladu Shakespearovho textu. Nielenže hry boli napísane v archaickom blankverse šestnásteho storočia, ktorý sa objavil už v Aeneide Henryho Howarda, ale znamenal aj isté nároky na čitateľa, prípadne poslucháča vnímať päťstopový jambický verš. Do slovenčiny bol Shakespeare prekladaný mnohými prekladateľmi. Hviezdoslav, Vladimír Roy, Jozef Kot a najnovšie Ľubo Feldek. Práve Feldekov prístupom k prekladu Vilikovský porovnával s prístupom ostatných autorov. Zazlieval mu, že do Shakespeara, jeho textu, zasahoval viac, ako by sa patrilo. Napriek použitiu ardenovských vydaní pri preklade sa Feldekov Shakespeare vzďaľuje od originálu. Preto bolo asi rozhodnutie dramaturgie SND spolu s Čičvákom, vychádzať z prekladu Zory Jesenskej, správne. Svoje krédo prekladateľka vystihla slovami: „Dialektika prekladania je práve v tom, že literárne dielo je viazané na jazyk, a jazyk je niečo viac než len prostriedok – je to súčasť myšlienky. Jazyk to sú aj dejiny národa…“ Nie je jednoduché umocniť Shakespearov text na scéne, kde sa stretávajú všetky súčasti drámy. Od scény, svietenia, rekvizít, po hlasy hercov, ich pohyb a gestá. Navyše poetický text plný obrazov a metafor, akým je Macbeth, sa len ťažko prediera k divákovi. Preto Martin Čičvák musel určite výrazne upravovať repliky postáv so snahou zosúladiť scénický prejav s veršovaným textom. Ako divák som sa neraz posťažoval na priestor novej činohernej scény Slovenského národného divadla. Staré dobré DPOH. V novom priestore dialógy neraz zanikajú a stávajú sa nezrozumiteľnými. Záleží od hercov, či ovládajú javiskovú reč a vedia narábať s hlasom v priestore. Súčasné civilné hranie im nedáva veľa príležitostí hlasovo sa presadiť na scéne klasickej drámy.
Handicap náročnosti textu a tým aj prerozprávanie príbehu Martin Čičvák efektne a tvorivo posilnil inscenačným prístupom. Jazykom javiska. Už scéna pozostávajúca zo svorky hyen určovala charakter divadelnej hry. So súpravou bicích nástrojov, za ktorou sedel živý muzikant sa priestor naplnil kontrastom a krutosťou. Aj kostýmy potvrdzovali atmosféru príbehu. Od civilných tričiek a nohavíc až po kráľovskú krinolínu. Nebol to však chaos, všetko malo svoju logiku. Neustále stupňujúce napätie ovládlo javisko.
To, čo divák nezachytil uchom, mal možnosť vizuálne doplniť javiskovou metaforou. Režijné obrazy boli skvelým partnerom poetických textov. Posilňovali zrozumiteľnosť príbehu. Divák sa nestrácal v dynamike deja. Naopak, nechal sa strhnúť vášňou drámy, ktorá plynula v čase bez deravých miest, s plnou silou a presvedčivosťou. Významy textu boli dotvorené hudobným sprievodom bicích. Hudba a poézia si neprekážali, išli ruka v ruke bez vzájomného konfliktu. V istých okamžikoch dokonca rytmus bicích rovnako frázoval s monológom herca.
V divadle je pre herca najväčším vyznamenaním, keď ho režisér obsadí do niektorej z postáv shakespearovských drám. V Macbethovi si to svojou hereckou kvalitou zabezpečil Alexander Bárta ako Macbeth, Petra Vajdová ako Lady Macbeth, Ľuboš Kostelný ako Macduff a Robert Roth ako „Tri čarodejnice“ a Vrátnik. Spolu s ostatnými hercami sa popasovali nielen s náročným textom, ale najmä exponovaným výrazom, ktorý nemožno nazvať pátosom. Bola to hra s farbou hlasu, silou, frázovaním, gestami a mimikou. Do detailov prepracované jednotlivé postavy boli súčasťou expresionistických obrazov Čičvákovho Macbetha.
Ako divák som zabudol na Shakespeara, šestnáste storočie, kráľov a čarodejnice. Na scéne sa mi odvíjal príbeh vražednej moci, kde napriek porážke vraha, zlo víťazilo. Bolo to predstavenie moci v jej najkrutejšej a žiaľ aj najpravdivejšej forme vládnutia nad osudmi ľudí. Zlo, ktoré má viaceré podoby, od chuti sladkých cukríkov až po uťatú hlavu a krvavé ruky. To je aj obraz dnešných dní. Dokonca ani nemusíme chodiť na Shakespearove drámy, aby sme boli svedkami hrôzy. Stačí keď vyjdeme z vlastných ulít a začneme vnímať okolitý svet. Taký, aký v súčasnosti je.
V SND si v ten večer javisko podalo ruku s hľadiskom. Martin Čičvák urobil veľké gesto pre divadelnú obec. Vyzliekol pravdu donaha a ukázal jej prirodzenosť. Odhalenie nevyžadovalo sústrediť sa iba na text, čo hovoria herci. Stačilo sedieť v hľadisku a sledovať scénu. Valil sa z nej zrozumiteľný príbeh, ktorý nepotrebuje pochvalu od iných. Na doskách Slovenského národného divadla sa svojou kvalitou môže pochváliť sám.
Zaujímavým paralelným pohľadom na kultúrne tradície je aj indická kuchyňa, ktorá kombinuje históriu s moderným životným štýlom. Prečítajte si o indických zeleninových sabdži, ktoré predstavujú harmonickú súhru chutí, farieb a kultúrneho dedičstva v kulinárstve. Tento recept ponúka jedinečný zážitok rovnako ako divadelné inscenácie, ktoré spájajú minulosť so súčasnosťou.
10.4.2023
divák
Aj v divadle je vražda iba vraždou…
ďakujem za blog, pán Belák! ...
Celá debata | RSS tejto debaty