Ľubo Belák

(pár viet o najnovšom filme oskarového režiséra DONŠAJNI)

 „Myslím, že je to film přístupný každému, kdo absolvoval aspoň osm let školy. Pro každého, kdo je gramotný.“ Sú to slová scenáristu a režiséra ovenčeného americkou filmovou cenou za Ostře sledované vlaky, alebo dnes už kultového filmu Vesničko má, středisková, Jiřího Menzla. Tí, čo sa prehupli cez sedemdesiatku, vedia, čo to v živote tvorcu znamená. Najmä filmoví režiséri, kameramani, ale aj herci. Je to čas bilancovania, zbierania vavrínov a spomínania. Jiří Menzel si svoju rozlúčku s aktívnou filmovou réžiou necháva na neskôr. Dôkazom je jeho najnovšia „roztopašná komédia“ Donšajni.

Tentoraz si vybral prostredie opery. Nie v tej reprezentatívnej podobe. Svoj pohľad zamieril do malého českého mestečka, kde dožíva operný súbor a jeho režisér Vítek (Jan Hartl). Práve cez neho Menzel prerozprával vlastný príbeh provinčného divadelného ansámblu a jeho režiséra. Pokiaľ sa Menzel v minulosti opieral o overené literárne predlohy z pera Vančuru, Hrabala alebo Svěráka, tentoraz sa do písania námetu a scenára za pomoci Terezy Brdečkovej pustil sám režisér.  Menzel priznáva: „Ale nejsem ani Hrabal ani Svěrák… A je to na tom znát.“

Po premiére filmu sa v českých médiách strhol frontálny útok na výsledné dielo. Nešetrili nikoho a nič.  Titulky ako: Menzelovi Donšajni baví jen v opeře, jinak kážou, Menzelovi laskavě vylhaní Donšajni: 435 korun za leknutí, Dělejme, že Menzelovi Donšajni nevznikli, predkladajú návštevníkom filmového predstavenia hororové predstavy o diele, ktoré si to určite nezaslúži.

Je jasné, že popri panujúcom kladnom mýte o povahe Čechov je natrvalo zakódovaná aj neprajnosť, škodoradosť, príslovie o susedovej koze a podobne. To všetko spolu s provinčnosťou je aj povahou českých kritikov filmového priemyslu, ak sú to vôbec kritici a nie výrobcovia bulvárnej kaše, ktorí si takmer jednohlasne zgustli na scenári, réžii, dramaturgii a na hercoch vo filme Donšajni. Hádam len náš Martin Huba v úlohe dohasínajúcej opernej hviezdy a  lámača ženských sŕdc dostal pár nevýrazných uznanlivých poklôn. Českí kritici sa pustili do všetkého. Nevšimli si však film ako celok.  Porovnávajú neporovnateľné, posudzujú jablká s haluškami, odmietajú hľadať čo je v diele zakódované, ostávajú na povrchu bez snahy poodhaliť podstatu.

Som rád, že intelekt a skúsenosť Menzla sa prejavili už v žánrovom zaradení insitným vyjadrením „rozmarná komédia“. Vopred odpovedá tým, ktorí tvorcu obviňujú z nežánrovosti. Páni, mýlite sa. Sú to menzlovinky. Menzlov réžijný zámer zjednodušenia, akéhosi filmového minimalizmu, ktorému podriadil všetko, ponúka zaujímavé viacvrstvové vnímanie. Tí diváci, ktorí na viac nemajú, a režisér ich akceptuje ako rovnocenných divákov, môžu v kinosále pokojne sedieť vedľa fajšmekra, ktorý rád hľadá odpovede a pátra po scenáristovych a režisérovych šifrách. Kto má rád komiks, nájde ho, kto má rád komédiu, nájde si ju, kto si rád spomenie na bábková divadlo, nájde si ho, kto hľadá metafory a posolstvá, nájde si ich. Dokonca aj takí, ktorí majú za sebou ako diváci Felíniho, Formana, ale aj Menzla, si ho nájdu. Všetko je zakódované v menzlovinkách, akýchsi chutných koláčoch, ktoré Menzel ponúka prostredníctvom  svojich postavičiek a situácií. Absurdné je tvrdenie kritikov, že komické je prítomné len v prostredí opery. Nafúkaní kritici volajú: „Akonáhle príbeh vystúpi do reálneho života, film sa rozpadáva na sled trápnych scén!“ Páni kritici, máte problém. Nielenže ste počas sledovania nestihli prijať režisérovu hru na komédiu, ale navyše ste rezignovali na očakávanie, kedy sa objavia hlúpe kopance do zadku, prípadne padnuté nohavice hlavného hrdinu. Žiaľ, takéto scény vo filme nenájdete.  Naopak, je nesmierne dráždivé poznanie, že komédia, tá filmová, je o komédii, tej v živote. Preto sú situácie na hrane insity, herci sú zámerne tak trochu provinční herci aj v hereckej tvorbe. Všetko, aj malomesto je svojim charakterom štylizované do výsmechu provinčného češstva (ale aj slovenstva, nemectva). Je to Menzlov zámer, ťah filmovým štetcom. Možno to najviac uráža kritických machrov. Dokonca Menzel  si robí žarty aj z takzvaného humoru, ktorý je v svojej podstate smutný. Balansuje na hrane čapkovského relativizmu. Nič a všetko je pravda, a to je výnimočné na filme, ktorý je na povrchu rozmarný a vo vnútri pravdivý na zaplakanie. Posledný grandiózny omyl českých superkritikov je nepochopenie charakterov jednotlivých postáv a ich funkcií pri pretlmočení poslania diela. Že Šafránková je nezrozumiteľne naivná, že Hartl vo filme ani nevie hrať a dokonca aj kamera je obvinená z obrazového chladu? Za všetko, čo vo filme vlastne nie je, obviňujú režiséra, ktorý akoby podľa superkritikov nakrútil svoj absolventský film v Čimeliciach. Alibisticky Menzla prirovnávajú k Troškovi. Možno všetci títo krikľúni raz pôjdu do neba, lebo tam môžu vstúpiť len duchom chudobní. Mezlovi naopak za všetky pravdivé filmové hriechy, za ktorými po celý život stál aj napriek výzvam nakrúcať filmy iným jazykom, moderne, cool, aby boli in a up, hrozí horúce peklo, Menzel na to kašle. Filmuje po svojom, tak ako to vidí. Obrazy a postavy infikuje vlastným vírusom. Vo svojej kuchyni varí akési menzlovinky, originálnu filmovú reč, na ktorých sa môžete dobre zabávať, ale aj prostredníctvom nich spoznávať a chápať. A o čom je vlastne tento film? O nás, alebo skôr o tých, ktorí za to, že to so životom myslia obyčajne ľudsky, sú označovaní za bláznov.

Podobne, ako Menzel dokázal zachytiť chuť života vo svojej tvorbe, aj v kuchyni môžeme objaviť jedlá, ktoré v sebe nesú hĺbku tradícií a harmóniu chutí. Jedným z takýchto jedál je pečená hus – klasika, ktorá svojou šťavnatosťou a vôňou pripomína slávnostnú atmosféru a rodinné stretnutia.

Ľubo Belák

(po slovenskej premiére českého filmu Jiřího Menzla Donšajni)

29.9.2013