Ľubo Belák

Aj keď človek od prírody nedostal dar lietania, poniektorí z nás na to, aby sa dostali vysoko do nebies, nepotrebujú ani krídla. Tým nástrojom je duša, ktorá má schopnosť nadnášať nemotorné telo bez toho, aby potrebovala benzín, alebo pravidelnú stravu.

Jožko Bednárik patril k takýmto jedincom, o ktorých sa neraz pošuškáva, že majú dar od Boha. Pán režisér ho dostal vo veľkom balení. Keď ako herec vstupoval na divadelné dosky, prischli mu neraz úlohy babrákov, vtipkárov, nezbedníkov. Určite by  nedostal úlohu Hamleta. Aj tu zasiahol osud a z herca sa vyliahla režisérska osobnosť jedinečného významu. V čom bol iný ako ostatní z brandže? Bola to najmä jeho vášeň k divadelnému priestoru. Aj napriek práci v televízii sa jeho domovom stalo javisko. Tam nemožno počas predstavenia nič zopakovať, zmeniť, prípadne dohrať potlesky a smiechy. Všetko je naživo, pravdivé a niekedy kruté. Jožko však vedel ako dobrý vojvodca zvládnuť všetky nástrahy pri vzniku scénického diela. Stretol som sa aj s frflaním poniektorých spolupracovníkov na nekompromisné režijné vedenie všetkého, čo patrilo na scénu. Od hereckej tvorby, cez kulisy, pohyb, hudbu až po svetlá, všetko videl dávno pred tým, ako sa s nimi stretol na javisku. Jeho jedinečnosť však bola najmä v jednote zázračného stretnutia divadelníka, choreografa, hudobníka a scénografa. Aj keď na jednotlivé profesie povolal k spolupráci iných, jeho rukopis bol jednoznačne zakódovaný ako divadelné DNA. Už z kilometra som vedel, že sa pod divadelný, operný, alebo muzikálový kus podpísal Jozef Bednárik.

Béďo, ako ho všetci familiárne volali, prinášal popri nenapodobiteľnej predstavivosti aj veľa energie, humoru a lásky. Pre mňa, jeho rovesníka, známeho, diváka, sa postupne z režiséra stal cherubín hudobného divadla. Inak to neviem pomenovať. Dokonca som si na ňom domýšľal aj tie anjelské krídla. Iste, bol to nezvyčajný cherubín, barokový, plných tvarov, s červenými líčkami a neustálym vnútorným úsmevom. Jeho telo aj pri vážnych situáciách generovalo akési fluidum humoru a dobra.

Za svoju prácu, ale najmä za zrod československého muzikálu by si zaslúžil nielen zlatú medailu, ale aj vlastnú sochu pred divadlom, ktoré by nieslo jeho meno. Nie preto, že by sme nemali dosť sôch, ale preto, aby sa nezabudlo, že sa na Slovensku narodil hrdina, ktorý preslávil svoju krajinu umením svetovej kvality. Pod jeho rukami sa rodili noví, mladí umelci, ktorí vedeli hrať, spievať a tancovať. Aj to je vizitka majstra s anjelskými schopnosťami, ktorý zasial semeno hudobného divadla u nás.

Nečakal som, že cherubín bez rozpakov rozostrie jedného dňa krídla a bez rozlúčky odletí do Parnasu. Vlaste, čo by sa lúčil, veď jeho tieň zostane na chodníku múzy a v pamäti jeho súčasníkov.

Vzdávam hold Jožkovi Bednárikovi, nášmu Béďovi.

Jožef Bednárik, náš nezabudnuteľný „cherubín“ hudobného divadla, bol nielen jedinečný režisér, ale aj umelec, ktorý zasvätil svoj život vytváraniu scénického umenia svetovej kvality. Svojím nadaním a vášňou vdychoval život divadlu, pričom zanechal nezmazateľnú stopu v podobe československého muzikálu. Tak ako Bednárik dokázal z obyčajného javiska vytvoriť magický svet, aj my sa môžeme v každodennom živote inšpirovať jednoduchými vecami a premeniť ich na výnimočné zážitky.

Jedným z takýchto zážitkov môže byť Pečená kačica – tradičný recept, ktorý kombinuje jednoduché suroviny a remeselný prístup na vytvorenie dokonalého pokrmu. Tento recept je ideálny na slávnostné chvíle, kedy si chceme pripomenúť hodnoty tradície a poctivej práce, rovnako ako to robil Bednárik vo svojom umení.

Odkaz Jožka Bednárika nám pripomína, že aj v bežných veciach môžeme nájsť krásu a vytvoriť niečo, čo zanechá trvalý dojem – či už na javisku, alebo v našej kuchyni.

Ľubo Belák

23.8.2013