Ľubo Belák

Prežívame rušné obdobie. Snáď v novoveku Slovenskej republiky sme ešte nezažili taký hurhaj, ako v týchto dňoch, pár dní do volieb. Určite nie som jediný, na koho sa obracajú ľudia, známi, neznámi, ľavičiari, pravičiari s jedinou otázkou. Vlastne s dvoma.

Mám ísť vôbec voliť?

Koho mám voliť, keď nemám koho?

Tieto axiómy sú o to bolestivejšie, že po dvadsiatich dvoch rokoch nastolenia demokratického systému nevieme, načo je nám. Demokracia je určite historicky najzraniteľnejší politický systém. Práve preto je však jediným systémom, ktorý sa vie vnútorne meniť, samoregulovať.  Umožňuje spoločenstvám vyrovnávať sa s minulosťou bez tvrdých spoločenských stretnutí. Tou najhoršou formou je občianska vojna, ozbrojená revolúcia, ohrozenie existencie ľudskosti.  Jedinou podmienkou fungujúcej demokracie je aktivita občanov, ľudí, ktorí majú právo združovať sa, voliť, slobodne sa vyjadrovať a keď je potrebné, verejne vystúpiť a zvýšiť hlas.

Najväčšou hrozbou demokracie je však paradoxne  miera poznania ako funguje akákoľvek spoločnosť. Pokiaľ za bývalého režimu rozhodovali jednoduchí, neraz hlúpi politici, dnes je situácia úplne iná. Sofistikovaná, vzdelaná a usmievavá politicko-ekonomická oligarchia vie, ako sa s akoukoľvek skupinou ľudí, spoločenstvom narába. Dnes sme toho svedkami v diskusných reláciách a na predvolebných mítingoch.  Politici na drobné premenili a zamenili základné problémy dnešného politického života za „podstatnejšie“ témy, ktoré „pália“ ľudí. Je to zle napísaná komédia.

Ľudia v týchto dňoch nevyšli do ulíc pre ľavicovú, alebo pravicovú predstavu o riadení krajiny. Vyšli do ulíc, aby zakričali, že kradnúť a klamať sa nesmie. Tak sme boli doma vychovaní a takéto vzory dostávame z kvalitných literárnych, filmových a divadelných diel. Morálka v politike je na bode nula. Je jedno, čo nám ktokoľvek z politikov sľubuje. Ľudia prestali sľubom veriť preto, lebo sú v novej takmer dvadsaťročnej republike neustále okrádaní a klamaní. To, že sa tieto informácie dostávajú na verejnosť náhodne, povaľujúce sa na stoloch alebo na stránkach internetu, podstatu  nemení. Ľudia majú toho dosť.

A tak sa aj v tejto dobe, keď sa všetko točí okolo politiky a volebného zápasu, zabúdame na to, čo je naozaj dôležité – na svoje zdravie. Nielen telo, ale aj myseľ. Veď ako inak čeliť tomu všetkému, čo nás obklopuje, keď sme vyčerpaní a preťažení? Ako máme vidieť jasne, keď nám chýba sila na každý ďalší krok?

Zdravie nie je len o tom, či nemáme chorobu. Zdravie je schopnosť postaviť sa každodenným výzvam. A bez toho, aby sme si udržali rovnováhu, sa nepostavíme pred ničím, čo nás čaká. Kto dnes nechce byť súčasťou silnej a zdravšej komunity, ktorá si vie zachovať jasnú myseľ aj v týchto časoch? Práve teraz je čas vybudovať si svoju zdravotnú komunitu, ktorá nás podrží, keď to bude najviac treba.

A práve teraz, keď ľudia konečne začínajú vnímať, že im už nikto nesľubuje niečo, čo by sa naplnilo, je najvyšší čas zamerať sa na to, čo skutočne robí rozdiel. Naša schopnosť odolať tomuto chaosu závisí od nás samých. Preto je kľúčové, aby sme sa zamerali na svoju vlastnú silu a vytrvalosť – nie len v politike, ale aj v živote. Keď máme zdravie a silnú komunitu, sme schopní postaviť sa čelom aj tým, ktorí nás chcú len obalamutiť. A presne teraz je ten čas, kedy sa musíme postaviť a ukázať, že nás už neoblafne žiadny sľub.

Čoho sme svedkami? Po protestoch na ulici opäť vyrukovali do boja stranícke centrály a ich dobre platení lokaji a hlučne nás zahadzujú slovami, slovami a slovami. Som si istý, že neskoro. Dnešné ranné prebudenie tých, ktorí sú klamaní, nie je jednorazové. Nestačí im podsúvať vyhlásenia, nové sľuby, iné videnie budúcnosti politiky po voľbách na Slovensku. Teraz v týchto dňoch to chce reálny čin. Niečo, čo nestojí na sľuboch a predsavzatiach. Okamžite, teraz….urobiť niečo, čo presvedčí ľudí na ulici, že to s tými sľubmi niekto z politikov myslí vážne a že sa ešte oplatí ísť niekoho voliť.

Hneď v bývalom kapitánovi pravice Mikulášovi Dzurindovi sa skrýva takáto možnosť. Nestačí sľúbiť, že po rokoch hospodárskeho zázraku, európskych tigroch a vstupe do Európy, sa podriadi účtu, ktorý mu vystavia voliči. Neuvedomuje si, že tentoraz nejde o neho (vlastne ani nikdy nešlo), ale o tých, ktorí si tie dlhé roky uťahovali opasky, chodili voliť a dúfali v kráľovstvo nebeské.  Už nikto neverí na sľuby, že po voľbách sa všetko zmení. Nastal čas urobiť „hrdinský“ čin. Aký? Hneď zajtra sa zobudiť, osprchovať sa, pekne obliecť a verejne sa vzdať všetkých funkcií, ktoré zastáva. Nielen ako šéf SDKÚ-DS, ale aj ako minister a volebný líder. Nemusí sa báť, že by bol nenahraditeľný. Hneď vedľa seba má ďalšiu dámu. Dokonca právničku, ktorá s ním nesedí v gorilej klietke. Práve naopak, ako prvá začala búrať zatuchnutý právny systém na Slovensku. Tú prvú, premiérku, už na začiatku určil na odstrel. K tejto druhej by sa konečne mal zachovať ako džentlmen.

Pred nami je ešte pár týždňov do volieb. Pán predseda, využite svoju historickú šancu a nečakajte, ako to s vami vo voľbách dopadne. Zbaľte sa a vstúpte do dejín ako prvý slovenský politik, ktorý si uvedomil zodpovednosť za svojich voličov a nie za svoje ego, ktoré si môže založiť do albumu svojich politických úspechov. Mikuláš Dzurinda – ihneď odstúpte!

P.S. Až potom snáď budem môcť poradiť či ísť voliť a koho voliť.

V ťažkých časoch však nesmieme zabúdať ani na naše tradície, ktoré nás spájajú a posilňujú. Ak chcete zažiť chuť domova, vyskúšajte Šajtľavu – tradičnú oravskú kapustnicu, ktorá pripomína hodnoty jednoduchosti a spolupatričnosti.

Ľubo Belák

V Bratislave 20.2.2012