Ľubo Belák

Silvestrovský večer strávený pri televíznej obrazovke.

Nie som úchyl. Možno si to o mne pomyslíte, keď Vám prezradím, že patrím do čeľade silvestrovských televíznych divákov. Mám však jeden veľký hendikep. Pred rokmi som sa aktívne podieľal na tvorbe televíznych programov, aj silvestrovských. Preto je mi blízka depresia, ktorá zavládne v televíznych štúdiách, keď sa blíži záver roka.

Tentoraz som bol v pohode – do 20,00. Potom sa na mňa začala prenášať depresia, o ktorej som hovoril. Prečo? Jednoducho preto, lebo sa mi opäť potvrdilo, že robiť televíznu zábavu je ťažký chlebík a vyžaduje si to celých mužov – dramaturgov, programových pracovníkoch, ale aj tých, ktorí o nich rozhodujú a rozdeľujú im peniaze na výrobu. Na Silvestra v roku 2011 sa akoby vytratili. Lepšie povedané, ešte stále sa tí celí muži neobjavili. Až na malé výnimky, o ktorých bude o chvíľu reč.

Aby som to stihol, dal som si prezieravo nahrať aspoň jeden z hlavných silvestrovských programov na Markíze. So zvedavosťou, ale aj s napätím som očakával, čo sa bude diať najmä v slovenskej a českej verejnoprávnej televízii. Už tradične som sa obával programovej ponuky  Slovenskej televízie. Nie, že by som bol vopred negatívne naladený, ale na základe vysielania posledných pár rokov, som takmer s istotou čakal prepadák. Prvá predsilvestrovská lastovička mi o tom veľa vyštebotala počas sledovania zbrusu novej slovenskej komédie Olé, zápražka. Nemýlil som sa. V televíznom filme zlyhalo takmer všetko. V prvom rade to bola dramaturgia, ktorá absentovala v celom rozsahu. Akoby v Slovenskej televízii nevedeli čítať scenár. Chýbala logika vo výstavbe príbehu o akomsi čudnom podvodníkovi, ktorého stvárnil televízny nešťastník Juraj Mokrý. Z markízáckeho Počasia sa skokom dostal rovno do veľkofilmu na Jednotke. Pokiaľ v Počasí na Markíze má na svoje vtipy bez pointy našťastie iba pár minút, tu sa mu nechalo jeden a pol hodiny brázdiť metrami filmu, či videozáznamu takmer bez režijnej kontroly. Tak trochu mi ho bolo ľúto. Pamätám si jeho začiatky markízáckeho glosátora. Vtedy bol objavom, teraz je to mne z neznámych príčin trpený zabávač, ktorý sa dlho živil svojim vzťahom ku svojej bývalej manželke. Neistý prejav, chudoba výrazových prostriedkov, motanie sa v zábere, to všetko znásobovalo trápnosť jeho hereckej kreácie. Nepomohol ani jeho vzťah k tancu. Let´s Dance sa v komédii objavil ako implantát, aj keď na ňom scenárista a režisér postavil celý svoj príbeh. Zmätenosť príbehu vyvrcholila najmä v momente, keď sa z podvodníka z neznámych príčin stal slušný človek. Zabilo to nielen príbeh, ale aj dôveryhodnosť hlavnej postavy. Tých scenáristických barličiek a prešľapov bol plný koš. Chýbali motivácie činov jednotlivých postáv. Nepomohol ani kinoautomat. V istý moment sa príbeh vrátil o kúsok späť. Podľa všetkého to mal byť skok späť cez pohľad inej postavy. Trvalo to však len pár sekúnd. Potom sa všetko vrátilo do svojich zablatených koľají. Najväčším, takmer kriminálnym priestupkom bol zámer celého diela. Najprv sa mi zdalo, že pôjde o komédiu s ľahkými zápletkami a zámenami, známymi z dobrých komerčných snímok. Nestalo sa. Po pár minútach sa komédia zrazu zvrhla na nedôveryhodnú grotesku. Najmä vstupom postavy stvárnenej Sávom Popovičom. Jeho vzťah k absurdite, ale najmä jeho humor neraz bez pointy a kontextu, ostro kontrastoval s mladou Kristínou Farkašovou, ktorá jediná zvládala úlohu hlavnej (vedľajšej?) postavy komédie. Jej zdatnosť vnímať kameru a neklesnúť na úroveň hlúpej grimasy naznačuje, že sa nám rodí dobrá filmová herečka. Ale ani to nezachránilo úbohosť diela za pár miliónov.

Samotný silvestrovský večer pre mňa začal o 20,00. Dovtedy som len námatkovo klikal voličom, aby som sa naladil na večernú zábavu. Dal som si záväzok zvládnuť sledovanie troch televíznych programov. Jednotky, ČT1 a Joj.

Začal som na ČT1. Pokiaľ na Jojke sa odvíjal silvestrovský Panelák plný bujarej zábavy x-tej časti obľúbeného seriálu, Česi začali súťažnou hrou Zázraky přírody, ktorú už dlhšie moderuje Slovák – Maroš Kramár. Je to môj priateľ a určite dobrý herec. Zaráža ma však, prečo sa (alebo ho) núti do češtiny. Iste je sympatické, keď ukážeme, že naše národy majú k sebe blízko. Nemusí to byť však spečatené jazykovým kotrmelcom. Maroš je všeobecne známy a uznávaný slovenský herec, takže určite by som mu poradil hovoriť po slovensky. Aj pre reláciu by to bolo ozvláštnením. A v čom sa naše jazyky líšia, treba na mieste preložiť. Pomohlo by to najmä českému divákovi, ktorý už zabudol počúvať slovenčinu. Relácia ničím nezaujala. Tvorcovia sa ani nesnažili vytvoriť akýsi špeciál – silvestrovské vydanie. Ak k tomu prirátam neraz slabé improvizované repliky známych ľudí, tak môžem hodnotiť reláciu ako silvestrovsky podpriemernú.

Na Jednotke sa rozbehla hudobná smršť  Cigánski diabli a hostia. Keďže som rodom hudobník, úprimne som sa tešil na stretnutie muzikantov a spevákov rôznych hudobných žánrov. Keď som toto stretnutie nazval smršťou, tak som mal na mysli katastrofu, ktorá pred pár rokmi polámala polovicu Tatranského národného parku. Asi takto na mňa zapôsobili nútené práce hudobníkov. Inak to ani nemôžem nazvať, pretože prechody medzi džezom, vážnou hudbou a cigánskou ľudovkou boli vynútené dramaturgickým zámerom a nie hľadaním podobnosti v hudbe. Neraz sa hudba zliala do krutého mixu, z ktorého určite nikto nič nemal. Experiment sa nevydaril. Kladiem si otázku“ „Je Silvester pre televíziu miestom na experiment?“ Určite nie je.

Rovnako ako české Zázraky přírody s Marošom Kramárom ani zaradenie súťažnej hry Kto hovorí pravdu, ma nezaujal. Prívlastok silvestrovský špeciál bol len v prítomnosti viacerých známych celebrít v štúdiu. Opäť sa na televíznej obrazovke usídlila improvizácia s lepšími, alebo horšími replikami. O pointách nehovorím, pretože súčasní zabávači akoby rezignovali na humor a vtip.

Až po deviatej hodine večer som si konečne správne vybral. Karel Šíp nesklamal. Aj keď sa jeho cyklus Všechnopárty na televíznej obrazovke objavuje už viacero rokov, každé jeho vydanie je špeciálom, neopakovateľným zážitkom z humoru, múdrosti a galantnosti. Tentoraz stavil na troch maliarov, nemaliarov. Karel Gott, František Ringo Čech a jeden mne neznámy excentrik priniesli svoj špecifický humor, sebairóniu, ktorá neuráža a švih, ktorý relácii dáva spád. S obavami som prepol na slovenskú Jednotku.

Hlavný večerný televízny program staval na dnes už známom cykle Legendy Popu. Už to, že sa televízni tvorcovia rozhodli postaviť Silvester na relácii, ktorá od začiatku vyvoláva pochybnosti nielen v dramaturgii ale aj v realizácii, bolo čudné. Tuším v pozadí dialóg na akejsi porade o Silvestri, ktorý sa začínal asi takto. „Nuž, opäť tu máme Silvester. Musíme niečo urobiť. Ale čo? V štúdiu už máme postavenú scénu na Legendy Popu, tak ju využijeme. Dodáme publikum, pár samovrahov – známe celebrity a nech sa smažia pred televíznymi kamerami. Však už to nejako zostriháme.“ Asi takto nejako musel prebiehať porada, pretože ak by to bolo inak, tak začnem naozaj pochybovať o kompetentnosti televíznych pracovníkov, ktorí rozhodujú o bytí a nebytí tvorby a vysielania Slovenskej televízie. V relácii Legendárne slovenské hity sa umiestnil nepoctivý guláš hudby a tliachania, ktoré nemalo konca kraja. Iste, podarilo sa to zostrihať, takže minutáž relácie bola zachovaná. To, že zostrih bol amatérsky, neraz bola záberová skladba na úrovni detského video amatéra, z nedostatku materiálu sa neraz opakovane objavil ten istý záber z publika, chápem ako pletenie z h…. bič. Nechápem však, ako mohol strihač s režisérom nastrihávať obraz bujarého publika na miestach, keď zo scény zavial chlad bezradnosti a trápnosti. Vrcholom bola sebareflexia hudobníka a speváka Mariána Čekovského, ktorý po jednej zo svojich replík utrúsil poznámku o nezmyselnosti vlastných slov, o ktorých sám tvrdil, že nevedel, čo to malo znamenať. V tomto prípade stojí za to vedieť, koľko stál Slovenskú televíziu tento zúfalý pokus o silvestrovskú reláciu.

Jojka štandardne prebehla po farme v relácii Mama hľadá ženu. Táto ponáška na vlastný televízny cyklus asi našla svojho diváka. U mňa prešla absolútnym zlyhaním záujmu. Nuž na niečo sa naozaj nemôžem pozerať. Prepáčte mi. No hneď nato sa rozžiarila obrazovka so záznamom veľkej hudobnej šou Karel Gott 70. Aj napriek tomu, že nešlo o svetovú premiéru, Jojka stavila na tutovku. Tento program nielen logicky, ale aj dramaturgicky patrí do koša veľkých zábavných programov, kde sa divákovi ponúka všetko. Kvalita, atraktivita, krása, tradícia, spoločenské uznanie a jedinečnosť. Oslava sedemdesiatky českého speváka s božským hlasom, Karla Gotta je ukážkou, ako sa má narábať s vlastnou históriou, s pojmom osobnosť, s originalitou dramaturgie, jednoducho s nápadom, ktorý je jedinečný. V titulkoch relácie som si to potvrdil. Tandem Jirka Adamec a Aleš Ulmu sú zárukou kvality a náročnosti. Základ večera tvorila hudobná dramaturgia, ktorá nielenže dala na známe šlágre majstra, ale spojením interpretov a piesní z minulého storočia potvrdila hodnotu daru, ktorú Karel Gott a jeho priatelia skladatelia, textári a hudobníci priniesli niekoľkým generáciám. Tento megakoncert bol pre mňa vyvrcholením silvestrovskej ponuky v televíznom terestriálnom vysielaní.

Markízu som si nechal na druhý deň. Aj tu využili silvestrovské vydanie seriálu. Tentoraz však išlo o varenie v relácii Zita na tanieri. Nemyslím si, že tento programový typ je vhodný na Silvestra. Partička, aj keď nie je šálkou môjho tea, si udržala štandard pohotových divadelníkov, ktorí si nedávajú servítku pred…. Možno keby zdvihli svoju ašpiráciu na humor aspoň od pása vyššie, bol by som ich stálym divákom. Takto sa len kde tu blysne improvizovaný zásah do čierneho, ktorý ma občas presvedčí, že Dangl sa nesmeje len preto, že to tak musí v televízii byť.

Daniel Dangl, relatívne mladá krv v televíznej zábave, bol spolutvorcom veľkej silvestrovskej šou na Markíze. Na prvý pohľad by sme si mohli zaspievať: „Nič nové na svete, dajme si repete!“ Avšak po zhliadnutí dvojhodinovej silvestrovskej zábavy musím konštatovať, že tentoraz to neplatí. Na pôdoryse známej televíznej šou Let´s Dance sa objavila celá programová ponuka Markízy. Krátke dokrútky boli vtipné a s veľkou dávkou sebairónie. Bolo mi to sympatické, pretože som cítil voľnú ruku autora gagov a scénok, ktorému nikto z vedenia televízie neprikazoval, ako a čo má vymýšľať. Humor a vtip vychádzal z reality televíznej práce. Na tanečnom parkete sa zas objavovali tanečníci, herci a speváci, neraz s vymenenými úlohami. Každý výstup mal svoj nápad a aranžmán. To, čo trčalo z Legiend na Jednotke, nevydarené improvizácie, v Let´s Silvester bolo len pikantnou frčkou v paródiách na jednotlivých porotcov súťaže. Opäť nenásilné, úprimné a tým aj uveriteľné.

Je tu rok 2012. Za mnou, a možno aj za vami je televízny rok 2011. Vkročili sme do roka, o ktorom nám v televíznom vysielaní hovoria len samé zlé správy. Všetkého, čo budeme potrebovať, bude menej a to čo nechceme, dostaneme niekoľkonásobne. Dúfam, že sa to nebude odrážať aj v televíznom vysielaní.

Ľubo Belák

1.1.2012