(posledná rozlúčka s Lacom Ballekom)
Lacko,
dovoľ, aby som ťa takto priateľsky oslovil vo chvíli, keď sa s tebou lúči tvoja rodina, priatelia a čitatelia. Takto som ťa vždy oslovil pri našich stretnutiach či emailových správach, ktoré sme si vymieňali. Tentoraz je naše stretnutie aj napriek tvojej prítomnosti iné. Prihováram sa ti nielen za seba, ale za všetkých tých, ktorých si poznal v spisovateľskej obci Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Patril si k nám a my sme vedeli, že my patríme k tebe. Aj napriek strohému názvu spoločenstva literátov, je to združenie tých, ktorí si na obdobie svojho života od všemohúceho vypožičali schopnosť tvoriť a rozvíjať slovo, ktoré je alfou a omegou každej ľudskej činnosti. A ty si bol jedným z jeho majstrov.
Aj napriek tomu, že nás pri práci v združení spájala najmä literatúra, tvoja jedinečnosť majstra bola obohatená aj o občiansky prístup k veciam verejným. Spoločne sme sa ozývali, keď sme pocítili, že s kultúrou sa obcuje netatarkovsky, hrubo a nekultúrne. Či už to bol zápas o ponechanie Budmerického kaštieľa kultúre, otvorený list politickým stranám, alebo vyhlásenia na obranu tých, ktorým sa pokúšali zamknúť ústa, vždy si bol pri tom. Dokonca aj v čase, keď ti začalo zlyhávať zdravie. Ako majster slova, ale aj ako politik a občan si vedel poradiť, keď sme vstupovali do dialógu s mocnými. Tvoja predstava o politike a politikoch bola predstava džentlmena. Vždy si chcel, aby sa ľudia aj napriek rozdielnym názorom správali k sebe ako ľudia, nie ako nepriatelia. Podobne to bolo aj pri pohľade na našu minulosť. Spoločný štát Čechov a Slovákov si v duši niesol ako dôkaz, že ľudia vedia spolu žiť, trápiť sa a umierať v spoločnom štáte. Vnímal si ho najmä ako spoločný príbeh o kultúre, ktorý sa ani po rozpade republiky neprestal rozvíjať. Dôkazom toho boli aj naše spoločné pravidelne cesty do Luhačovíc, kde sme sa stretávali s našimi českými priateľmi. Aj pri tom poslednom stretnutí v minulom roku som na tebe videl, ako sa v tebe prebudila nesmierna energia a chuť ísť ďalej. Vtedy som netušil, že to bolo pre nás poslednýkrát. Práve ti vyšli pamäti z obdobia tvojho pôsobenia vo funkcii veľvyslanca Slovenskej republiky v Čechách. Čítal si nám z nich ústami pisára, ako si seba v knihe nazval, príbehy o veľvyslancovi – politikovi, ale najmä o misionárovi slovenskej kultúry. Pre nás, kolegov, to bolo zážitok, cez ktorý sme pochopili tvoju veľkosť, ako tvorcu, ktorého majú čitatelia na obidvoch stranách hranice radi. Tvoje príbehy patrili a patria všetkým.
Lacko, chcem ti za nás povedať, že aj napriek tvojmu náhlemu odchodu pre nás zostávaš človekom, priateľom, ale najmä slovenským spisovateľom, ktorý vo svojich činoch napĺňal zmysel ľudskosti, morálnej istoty, pravdovravnosti a literárnej dokonalosti. Takým zostaneš nielen pre nás, ale aj pre nasledujúce generácie tvorcov a tvojich čitateľov.
22.4.2014
Ľubo Belák