(pre Tibora Huszára)
Čo oči nevidia, srdce nebolí. Neraz mi toto porekadlo slúžilo ako mucholapka na moje hriechy. Každý sa ich dopustí. Jeden hriech však asi zostane bez rozhrešenia. Pred týždňom som sedel s Rasťom Piškom na pive. Poviem, ako je. Chlapi majú niektoré miesta, kde sa cítia istí, možno anonymní, ale určite slobodní. Prišla reč aj na Tibora Huszára. Rasťo sa chystal za ním do nemocnice, kde si Tibor vzhľadom na svoje zdravotné ťažkosti zaľahol. Dali sme si sľub, že tam pôjdeme spolu. Okrem toho, že som ho chcel navštíviť, mal som aj obyčajný dôvod. V archíve Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska som našiel kompletnú zložku s názvom Tibor Huszár – portréty spisovateľov. Možno už na to aj zabudol, a tak som chcel, aby sme sa poradili čo s tým. Majstrovsky zachytené portréty slovenských spisovateľov dlhé roky ležali v archíve a zapadali prachom. Svoje predsavzatie už nikdy nenaplním. Tibor zrazu umrel. Smrť nebolí, umieranie je svinstvo, ale najhoršie sa majú na tom tí, ktorí prežijú. Tibora som dnes prežil o jeden deň. Bol o centimeter mladší, ale to sa rokmi zotrelo. Aj napriek svojej večnej mladosti však s rokmi v ňom dozrievalo niečo, čo som vedel len ťažko pomenovať. Dnes to viem. Dal nám šancu jeho očami vidieť svet. Nie taký, aký je na plagátoch, na televíznej obrazovke, alebo rodinných fotografiách. Dal nám šancu uvidieť to, čo nič netušiaci človek nevidí. Je to Pravda. Pravda zachytená v okamžiku, keď si odkladá spodnú bielizeň a odhaľuje svoje prirodzenie. Nie také, aké mu dáva príroda, či sám Stvoriteľ. Je to obyčajná, plebejská pravda, so všetkými škrabancami, bolesťami a neúspechmi. Poviete si. Veď takú hľadajú vo svete, v tom našom, ľudskom svete všetci umelci. Možno. Tibor ju však videl aj v tej najťažšej, najsmutnejšej podobe s iskrou optimistu. Pravda sa mu pred objektívom vyzliekala v eufórii očakávaného šťastia. Fotograf však nechal na divákovi jeho odhalenie. Tak ako to robia jedine majstri umenia. Nie sú exhibicionisti, sú partneri tých, ktorí obdivujú ich dielo. A taký bol Tibor. Či už to bolo vo väzení, medzi cigánmi, v Paríži, či na stavbe priehrady. Ľudskosť, človečina, spolupatričnosť boli jeho témy, ktoré zachytával cez objektív svojho fotoaparátu. Priznám sa, v istých veciach sme si boli podobní. Obaja sme s podozrením používali farbu. Nikdy sme o tom nehovorili, ale červená, žltá, modra, zelená akosi nepasovala k vyjadreniu tej pravej farby. Nie, neboli to čiernobiele obrázky. Boli to odtiene všetkých tieňov, ktoré na nás vrhá slnko a my sa mu každé ráno klaniame, pretože je nositeľom života. Tibor sa mu klaňal každé ráno. Aj posledné obrazové dobrodružstvo, ktoré zachytil počas pobytu v Paríži určite zanechalo na ňom stopy tieňov a vône mesta, ktoré je Betlehemom umenia. Ale aj arénou zápasu o slobodu a spravodlivosť. Étos v umení bol hlavnou esenciou Tiborovej tvorby. Tak, ako to býva u významných umelcov, svoju poslednú esej nedokončil. Pamätám si výkriky postavičiek našej kultúrnej obce, ktoré mu zazlievali, že do svojej portrétnej tvorby zaradil aj bývalého slovenského politika. Nepochopili, že oči Tibora boli vždy namierené smerom ku každodennému životu a tam patria aj postavy z našej histórie. Určite tvár prominenta nezaznamenával na fotografiu s cieľom vyjadriť svoj politický názor. Človek Tiborovho formátu to nepotreboval. Jeho pohľady smerovali všade, kde cítil že sa mu núka niečo ľudsky hmatateľné. V plnej skromnosti občana a neskromnosti umelca sa ticho vytratil z nášho sveta.
Tibor, ďakujem ti, ži si mi umožnil tvojimi očami pozerať na svet. Dali mi istotu, že je prečo žiť, je prečo hľadať krásu, je prečo mať svoj názor, je prečo milovať. Mal som ťa rád.
Ľubo Belák
V Bratislave 12.8.2013