Ľubo Belák

Netušil som, že blogom, v ktorom som vyjadril počudovanie nad neanimovaným filmom Posledný autobus, rozprúdim takú živú korešpondenciu s pánom Šmatlákom, riaditeľom Audiovizuálneho fondu. Priznám sa, strávil som pri tom na môj vkus až priveľa času a vydal nespočetne veľa energie. Nech mi to Pán Boh odpustí.

Vlastne o čo ide? Pri odovzdávaní cien filmovým a televíznym tvorcom, IGRICA,  dostali hlavnú cenu za animovanú tvorbu tvorcovia filmu Posledný autobus. Keď som si ho pozrel, zistil som, že to nie je žiadny animovaný film a tak cenu nemal dostať. Podobne sa začudoval aj môj priateľ Ivan Popovič, známy priekopník animovaného filmu. Úryvky z tohto filmu som mal možnosť vidieť aj pri odovzdávaní cien Slnko v sieti. Aj tu sa dielko objavilo medzi nominovanými filmami ako animovaný film. Žeby ho akademici nevideli? V záverečných titulkoch tvorcovia ďakovali Audiovizuálnemu fondu a Ministerstvu kultúry za finančnú pomoc. Pre nič netušiacich čitateľov podotýkam, že je veľký rozdiel, najmä vo financiách a v čase, ktorý sa venuje animovanému a hranému filmu. V porovnaní s hraným krátkometrážny filmom sú náklady, ale aj čas na realizáciu niekoľko násobne vyššie. Teda, aspoň by mali byť. Desaťminútový poctivý animovaný film vzniká aj niekoľko rokov, pokiaľ hraný kratučký film sa dá úsporne a hravo nakrútiť za jeden – dva týždne. Iste, nedá sa to porovnávať aritmeticky, ale predsa len, spôsob výroby, financie a čas sú diametrálne iné.

Tak som sa vybral cestou Sherlocka Holmesa vypátrať, kde sa stala chyba. Žeby sa niekto pomýlil?. Najbližšie mi bol Audiovizuálny fond, ktorý si nesie hrdý titul verejnoprávna inštitúcia. Cez neho dostal producent filmu Posledný autobus časť finančných dotácií na výrobu a distribúciu. Na web stránke, ktorá, musím priznať, je dôkladne spracovaná, nechýbali informácie ani o filme a pridelených dotáciách „animovanému filmu Posledný autobus“, ktorý sa nakrúcal 50 dní (????). To už som sa naštval. Aký animovaný. Veď je to hraný film. Predsa nemám halucinácie.

Určite to vysvetlia členovia Rady fondu, naivne som si myslel, keď som napísal krátky email predsedníčke fondu. V dobrej vôli som k e-mailu pribalil aj môj blog  „Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku“. Nečakal som dlho. Neozvala sa mi však pani predsedníčka fondu, ale pán riaditeľ Martin Šmatlák, ktorého som poznal ešte z neblahých čias, keď nastúpil v čate bývalého krízového riaditeľa pána Rybníčka do vtedajšej Slovenskej televízie a začal čistku po poslednom ozajstnom vedení televízie. Bol to vzorný úradník. Poslúchal na slovo. Celá čata čistila tak dokonale, že sa z televízie vyparila kultúra a nastúpilo bohapusté šafárenie s budovami, výrobou programov, ale najmä sa zabudlo na jej poslanie. Rýchlo však musím podotknúť, že pán Šmatlák z toho všetkého nič nemal, veď len riadne plnil úlohy nadriadených. (Dúfam, že táto veta nevyprovokuje pána riaditeľa k ďalšiemu emailu).

Vráťme sa späť. Poriadkumilovný  Mačo sa opäť objavil. Ako meňavka sa opäť vynoril na mieste, kam som vkročil ja. Priznám sa, tak trochu som na neho zabudol, ale už jeho prvé riadky, ktoré mi venoval namiesto pani predsedníčky Kolevsakej, ma trochu nadvihli pri počítači a ihneď som sa rozpamätal. Úha! Niečo sa deje! Rád si vymieňam emaily. Ešte keď žil Jaro Filip, naučil som sa diskutovať aj elektronicky, emailom. Ale v prípade Posledného autobusu som s tým nerátal. Pána riaditeľa som hneď na začiatku upozornil, že si korešpondenciu tohto typu nenechávam pre seba, ale ju rád poskytnem verejnosti. V televíznych besedách sa usalašili politici a na internete blogeri. Preto som prvú odpoveď Martina Šmatláka zverejnil aj s mojou odpoveďou. Opäť som si myslel že už tentoraz dostanem odpoveď z Rady, na ktorú doteraz čakám. Omyl, omyl! Mačo sa nevzdal, opäť si sadol k počítaču a vychrlil neskutočný text s ďalšími zauzlenými tvrdeniami, na ktoré som už vôbec nebol zvedavý.

Ale to ešte stále nebolo všetko. Keď som mu nanešťastie opäť odpísal a v závere som ho požiadal, aby sa už na to vykašľal a poprosil pani Kolevsku, nech mi odpovie sama, prišiel ďalší siahodlhý traktát, aký som to len ja človek. Od výčitiek z osočovania, škandalizácie sa Martin Šmatlák posunul k „pokoju v mysli a slnku v duši“, ktoré mi na záver zaželal. Nemusel. Slnka a pokoja mám dosť. Len akosi mi nechodí odpoveď od pani Kolevskej………

V Bratislave, 21.4.2012

Ľubo Belák

Prílohy

Celá korešpondencia s p. Martinom Šmatlákom

(Moja odpoveď na email riaditeľa Audiovizuálneho fondu Martina Šmatláka)

Email od riaditeľa AVF Martina Šmatláka (príloha)

Vážený pán Šmatlák,

ďakujem za odpoveď na môj email. Som rád, že ste v nej na pravú mieru uviedli podiel AVF na financovaní projektu Posledný autobus.

Pri príprave môjho blogu som vychádzal z informácii na Vašej web stránke

http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_id=608

Tam figuruje projekt v podprograme 1.3.4. – Produkcia animovaných kinematografických diel.

To, že sa fond nepodieľal na predchádzajúcich čiastkových dotáciách filmu Posledný autobus z jednoduchého dôvodu – že do roku 2009 neexistoval, na veci však nič nemení. Celkove bolo z rezortu kultúry (až na príspevok LitFondu) čerpaných na animovaný film 139 799 euro. Podľa Vášho vyjadrenia bol z toho podiel dotácie AV fondu celkove 10 800 euro na dofinancovanie postprodukcie. Asi Vám uniklo ďalšie rozhodnutie AVF o schválení príspevku 6 250 euro na pokrytie distribučných nákladov na uvedený film, čo vo vašom liste nespomínate (číslo: 1531/2011-4/2.1.1). (http://registracia.avf.sk/formular_statistiky.php?x_krok=1&x_id=1716).

Chcem podčiarknuť, že mi nejde o samotnú výšku dotácií, tie sú pre slovenských tvorcov neustále pod hranicou reality. Ani o fakt, že žiadatelia boli a možno aj dnes sú presvedčení, že ich žiadosti boli podané riadne, aj keď ide o iný druh spracovania filmovej poviedky a nie o animovanú tvorbu. Ani nespochybňujem výšku požadovaných finančných prostriedkov na krátkometrážny hraný štylizovaný film.  Navyše sú mi mladí tvorcovia sympatickí a ich práca sa mi páči. Mojou snahou je pomenovať veci správnym menom. A v prípade, že ide o podozrenie z netransparentného úmyslu, požadovať o  vysvetlenie. Možno sú moje blogy emotívnejšie a expresívnejšie, ale to je už môj literárny štýl, aký pri tomto type internetovej literatúry používam. Som presvedčený, že moje texty nie sú odistenou zbraňou, ale skôr povzbudzujúcim prostriedkom zakríknutých, naštvaných a skeptických čitateľov a možno aj žiadateľov o štátny príspevok na animovanú tvorbu.

Určíte, môžete oprávnene žiadať o opravu a spresnenie spoluúčasti na financovaní projektu Posledný autobus a faktu, že odporúčanie je v rukách odborne komisie AVF. Avšak nepochybovať o spôsobe spracovania ako animovaného filmu a tým aj o jeho zaradenie do programu sa nedá. Posledný autobus nie je animovaný film.

V mojej odpovedi mi však ide o iné. Označenie prejavu, ktoré ste použili vo Vašom liste ako osočovanie a škandalizácia nie sú v mojom portfóliu verejných vystúpení. Je prekvapujúce, že táto výčitka prichádza od riaditeľa významnej inštitúcie, akou AVF je. Očakával som ústretové vysvetlenie mojich otázok. Žiaľ, Vaše informácie ste doplnili o obvinenia, čo sa mi v styku s verejnou správou ešte nestalo. Ako ste si všimli, pod svoj text som sa podpísal a navyše som verejne kládol otázky, na ktoré mám právo odpovede. Dokonca aj právo na omyl. Takže o žiadnu škandalizáciu a osočovanie konkrétnych osôb nemôže byť ani reči.  Ak som spomenul Radu fondu, tak moje otázky boli adresované najvyššiemu orgánu fondu, ktorá ako štatutár zodpovedá za všetky rozhodnutia, aj za rozhodnutia riaditeľa. Preto všetky moje pochybnosti sú určené práve jej aj napriek tomu, že väčšinu členov Rady si úprimne vážim a som presvedčený, že sa o tomto probléme dozvedia po prvýkrát až z môjho listu. Ak však ide o inštitúciu, navyše patriacu rezortu kultúry, ktorú zastupujete, tam asi ťažko možno o osočovaní a škandalizácii hovoriť.

Podľa informácií na Vašej webstránke základom rozdelenia právomocí je štruktúra orgánov fondu:

• rada –  najvyšší štatutárny orgán fondu, rozhoduje najmä o strategických cieľoch, prioritách a kritériách podpory, aj o spôsobe jej poskytovania; má 9 členov (z toho jeden predseda a podpredseda). Rovnomerné zastúpenie v rade majú všetci prispievatelia, príjemcovia podpory a ministerstvo kultúry;
• dozorná komisia –  kontrolný orgán fondu, má troch členov, z ktorých dvoch volí rada a jedného menuje minister kultúry
• riaditeľ –  výkonný orgán fondu, rozhoduje o poskytnutí podpory v súlade s pravidlami určenými radou a s odporúčaniami odborných komisií (riaditeľa volí rada);
• odborné komisie – posudzujú jednotlivé žiadosti o podporu fondu a vydávajú záväzné stanoviská pre výšku a spôsob poskytnutia podpory (členov vymenúva rada).

Preto Vás ako výkonného riaditeľa touto formou žiadam o:

1. informáciu, z akého dôvodu bol projekt Posledný autobus zaradený do podprogramu 1.3.4. – Produkcia animovaných kinematografických diel
2. odborné zdôvodnenie prečo bol podľa spôsobu spracovania zaradený film Posledný autobus medzi animované filmy
3. informáciu, ktorého z  orgánov fondu je úlohou a zároveň  kompetenciou sledovať a následne upozorniť Radu AVF na chyby, nepresnosti, neoprávnené čerpanie finančných prostriedkov na projekt žiadateľa AVF, ktorému už v predchádzajúcich obdobiach boli pravidelne neoprávnene prideľované prostriedky zo štátneho rozpočtu (v dobe pred vznikom AVF) .
4. informáciu, ktorý z orgánov fondu je zodpovedný za relevantnosť zverejňovaných informácií.

Vaše odpovede spolu s finančným rozdelením na blogu zverejním a tým splním Vašu požiadavku na opravu. Dúfam, že tak osobne prispejem k spoločnému záujmu o transparentnosť a rovnosť podmienok v dotačnom systéme rezortu kultúry.

S úctou

PhDr. Ľubomír Belák

(otvorený list Ivanovi Popovičovi)

Vážený Majstre a priekopník animovaného filmu na Slovensku, Ivan Popovič,

dovoľ, aby som v krátkosti zareagoval na Tvoju zverejnenú korešpondenciu, ktorá sa netýka len audiovizuálneho diela autorov Snopek – Laučíková – Pašš „Posledný autobus“, ale širšie zasahuje do sféry filmovej tvorby.

V posledných rokoch (a stále ich pribúda) sa ozývajú hlasy nielen vo vnútri filmárskej  rodiny, ale aj na verejnosti, že niečo nie je v poriadku. Sám vnímam filmovú tvorbu ako následok rozpadu a straty kontinuity v umeleckej tvorbe všeobecne. Po 89 roku sa nová filmárska generácia musí sama hľadať od začiatku. Tí starší, ktorí prežili, zase, úplne logicky, začali budovať obranné hradby pred vplyvmi zo sveta, ktoré s kultúrnosťou nemajú nič spoločné. Nápor nekultúrnosti možno prirovnať vlnám cunami, aj keď Slovensko má ďaleko od akéhokoľvek mora. Táto obranná stratégia sa dotýka aj stavu financovania slovenského filmu, vzťahu štátu a  verejnoprávneho média k umeleckej tvorbe, ktoré by malo byť hlavným podporovateľom a iniciátorom filmovej produkcie. Podobne, ako to nefunguje v zdravotníctve, v dôchodkovom a sociálnom zabezpečení, v ochrane životného prostredia……….vlastne všade, nefunguje to ani pri spomínaných stavoch a vzťahoch.

Preto otázka, čo sa deje v animovanom filme, analogicky vychádza zo stavu filmovej tvorby na Slovensku. Jediným šťastím, aj to len v otázke realizácie, nie umeleckej tvorby, je digitalizácia filmovej výroby, čo sa odráža aj v možnostiach tvorby a realizácie animovaného filmu. Najmä v peniazoch, ktoré v rezorte kultúry možno len ťažko nájsť a získať. Pokiaľ si pamätám, tak otázka peňazí nikdy v našej histórii ľudí nespájala, ale rozdeľovala. Dnes, keď  je, žiaľ, neraz jediným meradlom kvality úspešnosť na kreatívnom trhu, sa profesionalita, etika, ale aj samotné hodnotenie kvality zvrháva na peniaze. Tak to vidím ja. Dokonca po novom rozdeľuje ľudí na tých, ktorí si akýmkoľvek spôsobom zoženú peniaze na „akúkoľvek“ tvorbu a na tých, ktorí takéto „schopnosti“ nemajú a tak i napriek talentu sa neraz len ako štatisti prizerajú na oslavy poniektorých celebrít filmového umenia, ktoré už dávno zabudli čo je to filmový žáner, dramaturgia, etické posolstvo, filmársky fortieľ, alebo len jednoducho, čo je to dobrý film.

O to dramatickejšie prežívam, keď vo vnútri filmárskej branže vznikajú kontroverzné situácie, ktoré tento obraz ešte zhoršujú. Nechcem zastávať žiadne vyhranené stanovisko, len chcem pripomenúť, že filmársky stav je v prvom rade profesia, ktorá musí v sebe niesť dostatočnú dávku odbornosti, skúsenosti, pravdivosti a talentu. Ak je toto nahrádzané tendenčnými interpretáciami o druhu, žánri, kvalite, ktoré sú neraz poznačené osobnými záujmami hraničiacimi so zneužívaním svojho postavenia, či už ako filmového kritika, poradcu ministra, člena odbornej komisie, predsedu audiovizuálneho fondu alebo nedajbože pedagóga na vysokej škole, je to tragédia stavu.

Preto je dôležité  vždy pomenovať problémy priamo, nestranne a objektívne. V prípade sporu o tom, či je dielo „Posledný autobus“ animovaný film alebo nie je, niet o čom pochybovať. Nepomôžu ani tendenčné interpretácie, prípadne prekrývanie problematiky umeleckej vedy a estetiky účelovými argumentmi. Toto krátkometrážne dielo nie je animovaný film. Ide o filmovú hranú poviedku, ktorá formálne vychádza z orwellovskej Zvieracej farmy a je krutou satirou spoločnosti. Možno vyzdvihnúť sujet poviedky a jeho realizačné spracovanie. Snáď by som tvorcom vyčítal až prílišný dôraz na formu, kde expresívny vizuál diela dominantne prekrýva obsah a nejasnú pointu príbehu. Preto spor o tom, či to je hodnotné umelecké dielo, ktoré si zaslúži medzinárodnú pozornosť, nemá miesto. Osobne ho hodnotím ako profesionálne a umelecky dobre zvládnutý krátkometrážny hraný štylizovaný film.

Však skutočnosť, že ho Rada audiovizuálneho fondu zaradila do programu pre animovaný film a vyčlenila mu cca 133 000 euro je prinajmenšom otázna. V porovnaní s mizernou finančnou podporou formálne podobných projektov, avšak zaradených do iných podprogramov,  je to niekoľkonásobne nadhodnotený príspevok fondu. Toto rozhodnutie je v protiklade verejného záujmu o rovnakom prístupe k žiadateľom o príspevok z fondu a o nestrannosti Rady, ktorá by mala byť zárukou objektívnosti, profesionality a transparentnosti. V prípade zaradenia krátkometrážneho hraného filmu Posledný autobus tieto kritériá neboli použité. Potom vyvstávajú ďalšie otázky, ktoré sú už etického charakteru. Koho zámery členovia Rady zastupujú a na základe akých netransparentných kritérií rozhodujú? Určite by bolo potrebné obrátiť sa na predsedníčku Rady so žiadosťou o odborné vysvetlenie, na základe čoho sa Rada fondu rozhodla zaradiť film do programu 1.3 – Animovaný film, schváliť príspevky na prípravu, tvorbu a distribúciu diela a následne zúčtovať vynaložené prostriedky, ktoré sa vo veľkej miere viažu na honoráre a výrobné náklady. Práve v nich musí dominovať profesia animátora, výtvarníka  a špecifické pracovisko pre realizáciu animácie. K týmto informáciám musí mať verejnosť, ale najmä filmárska verejnosť prístup, aby bola zabezpečená transparentnosť v používaní verejných prostriedkov.

Ako dlhoročný televízny a filmový tvorca, jeden z prvých audiovizuálnych nezávislých producentov na Slovensku odsudzujem takúto prax v rozdeľovaní finančných prostriedkov a dúfam, že nástupom nového ministra kultúry Mareka Maďariča sa radikálne zmení dotačná politika, ktorá nesmie filmársku obec rozdeľovať, ale spájať.

V Bratislave, dňa 14.4.2012

S úctou

PhDr. Ľubomír Belák

audiovizuálny tvorca, producent a občiansky aktivista výzvy „Požiadavky kultúrnej obce na strategické partnerstvo v oblasti kultúry“

Poznámky autora článku

Posledný autobus  - réžia: Martin Snopek a Ivana Laučíková, scenár: Patrik Pašš ml.producent: feel me film, kamera: Juraj Chlpík, strih: František Krähenbiel, zvuk Robert Barčák, hudba: Jakub Ursíny

V článku  „Animovaný film Posledný autobus získal Grand Prix vo fínskom Tampere“ (mediálne.sk) sa doslovne píše: „Film, v ktorom účinkujú živí herci v zvieracích maskách, sa snímal technikou pixilácie na digitálne fotoaparáty.“  – autor článku je neznámy. (http://medialne.etrend.sk/televizia-tlacove-spravy/animovany-film-posledny-autobus-ziskal-grand-prix-vo-finskom-tampere.html)

Technológia použitá vo filme nie je pixilácia ale použitie pluginov, ktoré 24/25 f digitálny záznam upravuje redukciou a namnožením časti políčok (frames – frejmov) automaticky s následným digitálnym renderingom. Na zvýraznenie rozfázovaného pohybu napodobňujúcom animovaný pohyb sa používa aj digitálny efekt strobo kombinovaný so zrýchlením originálneho záznamu.

Čo vlastne pixilácia je? Vo všeobecnosti sa používa na animovanie ľudí. Pri pixilácii autor fotoaparátom zachytáva hercov v požadovaných statických postojoch. Medzi jednotlivými snímaniami sa účinkujúci vždy pohnú tak, aby sa navodil dojem spojeného pohybu. Touto technikou možno dosiahnuť ilúziu lietania alebo iné špeciálne efekty, ktoré nie sú dosiahnuteľné normálnymi technikami. „Susedia“ sú jedným z najznámejších krátkych filmov vytvorených pixiláciou. Natočil ho Norman McLaren v roku 1952 a vyhral Canadian Film Award. (citácia z práce Miroslavy Fekiačovej, Fmfi UK – 2009)

Aj ostatné štylizované prvky pohybu (zrýchlený záznam pohybu oblakov) sú v Poslednom autobuse tiež vytvorené automaticky použitím digitálnych efektov a následne renderované do výsledného tvaru. Všetky digitálne efekty sa dajú takmer v reálnom čase využiť pri strihu a nijako nespomaľujú postprodukciu. Ich použitie si nevyžaduje žiadne špeciálne digitálne technológie. Nie sú náročné ani z pohľadu finančných nákladov na ich zabezpečenie a nepredražujú výrobu rozpočtu bežného hraného krátkometrážneho filmu/videa.

Termín animácia je odvodený od slova animato – živé, oživené a od latinského slova anima – duch, duša. Podľa platnej definície je filmová animácia zobrazenie rýchleho sledu obrazových sekvencií dvoj a trojdimenzionálnych artefaktov alebo postupné umiestňovanie  modelov za účelom vytvoriť ilúziu pohybu.

Poviete si, otrepaná pesnička Peciho Uherčíka a Martina Sarvaša. Otrepaná, ale stále aktuálna. Keď ju v 1989-tom roku Ďurinda s Pecim  a s „občianskym združením  Zvieratá“ nahrali a video tajne zostrihali v Slovenskej televízii, nevedeli, akú historickú, ale najmä nestarnúcu hodnotu zakódovali do textu a atmosféry rockovej skladby.  Bolo to prvé, čo mi napadlo, keď som si dnes, v predvečer ďalších parlamentných volieb v roku 2012 sadol ku klávesnici a začal písať tento text.

Kam sa plaví náš malý slovenský svet? Kedysi v Kusturicovom filme Underground sa s Juhosláviou protagonisti úžasného filmu nostalgicky lúčili  so slovami : „Goodbye Yugoslavia“. Vtedy ju geniálny režisér, odchovanec pražskej Famu, prirovnal k akémusi ostrovu, ktorý sa vzďaľuje. Otázkou však bolo, kto komu? Či vtedajšia Juhoslávia občanom, alebo občania Juhoslávii. Nikdy som sa to nedozvedel. Tak to je aj so zajtrajšími, či už dnešnými voľbami. Čo opúšťame a čo nás čaká? Hneď v úvode priznávam „nič dobré“. Prečo?

V posledných dvoch mesiacoch sme boli zaplavení špinou, ktorú nemožno prirovnať ani kalu z miestneho kanála. Taká špina sa dá zmyť pod priezračnou tečúcou vodou. Kto však zmyje špinu z našej politiky? Je hlboko zažratá, smrdí a navyše sa tvári ako nebeský parfum. Pozrime sa, z čoho sa skladá. Začalo to kedysi v minulom storočí, pár dní po slobodných demokratických  voľbách. Prvá generálna krádež bola dokonca vydaná knižne – Privatizačné kupóny. Doteraz ich má nejeden obyvateľ v skrini a nevie čo robiť s bezcennými papierikmi. Dokonca niekto z gangstrov prišiel na to, ako po rokoch aj na týchto bezcenných papierikoch zbohatnúť. Tento grandiózny nástup „novej demokracie“ v zápätí zatienila bohapustá privatizácia. Začalo to trafikami a končilo to naftou a elektrinou. Iste, heslo bolo nádherne namaľované na brokátovom transparente – „Privatizáciou k prosperite!“ , „Koniec uťahovania opaskov!“, „Slovenský tiger na Wallstreet“. Po takmer dvadsiatich rokoch sme zistili, že počnúc mamutmi ako boli texaská firma ENRON až po grécku politickú elitu, to boli obyčajní zlodeji a klamári. Táto krajina (Slovensko), aby som sa držal slovníka našej, ešte stále premiérky Ivety Radičovej, sa profesionálne zaradila do šíku globálnych podvodníkov. Keďže máme vo svojej histórii Jánošíka, nemuseli sme sa ani začervenať. Okrádaní a klamaní však neboli  bohatí, ale chudobní a legálne označkovaní zbojníci si pravidelne sadali do povolebných uprázdnených stoličiek po tých predošlých.

Dnes sa opäť stoličky vyprázdnili. Čakajú na zadky, ktoré do nich posadíme my, voliči. Je to kruté, keď nás tí istí, ktorí tam sedeli doteraz, presviedčajú cez predvolebné politické talkshow, že oni sú tí čestní, slušní, dobrí a  neviem čo ešte. K nim sa podľa poučiek marketingových manažérov prekľučkovali nové zadky. Nemajú zatiaľ vyťahané nohavice, alebo sukne od vysedávania, ale už dnes väčšina z nás vie, že nie sú iní.

Ak sa na volebných listinách objaví strana, ktorá so sebou nesie pach sfalšovaných podpisov sympatizantov, ak  stranu, ktorá od rána do večera sedí na detektore lži a kašle na to, čo bude s ekonomikou, zdravotníctvom a kultúrou po voľbách, v priamom prenose televízie TA3 podporuje jeden z mafiánskeho zoznamu  so slovami „že bude voliť stranu čestných obyčajných ľudí“, ak v strane je predsedníčkou  dáma, ktorá na televíznej obrazovke pred nedávnom znamenala dno televíznej zábavy, ak dáma, ktorá sa hrdí láskou k deťom,  je partnerkou pána, ktorý chcel „údajne“ obrať štát o milióny, ak šéfom strany je človek, ktorý už v minulých voľbách nevedel vysvetliť financovanie strany a ďalší bol kamarátom majiteľa budovy, ktorá sa dá výborne prenajať daňovému úradu, ak kandiduje strana, ktorá sa odvoláva na Rázusa a pri tom kryje  kšefty cez nástenku s emisiami, tak potom si triezvy človek, volič povie „Tak dosť! Prestaňte nás kŕmiť heslami a sľubmi! Začnite sa správať ako politici a vyvoďte osobnú zodpovednosť!“. „Gorily, zobuďte sa a odíďte do minulosti!“

Viem, určite to ani po voľbách nespravia. Aj napriek tomu sa zajtra (dnes) musíme rozhodnúť či ísť voliť, ako voliť a koho voliť. Na to nám však nikto neodpovie. Jedinú možnú odpoveď im môžeme dať my, občania druhej kategórie, ktorým zostala aspoň štipka svedomia za budúcnosť. Politici nás volajú voličmi. Voliť pôjdeme, budeme si aj napriek všetkému vyberať a krúžkovať, ale s vedomím, že po voľbách sa náš hlas nestratí v stoličkách parlamentu. Každý za toho svojho poslanca bude držať stráž. To, čo zvolený politik sľuboval, musí svojim anonymným voličom každodenne predkladať na stôl.

Vyhlásenie voliča vo voľbách do NR SR 2012:

„Ústava mi nedovoľuje vyjsť z anonymity, ale vedz môj poslanec, že ako volič ti budem každodenne znepríjemňovať život pre nedodržiavanie sľubov. A keď to nepomôže, použijeme my, voliči príklady z histórie. Tá dala zákonite vždy za pravdu tým, ktorí nesedeli v poslaneckých kreslách, ale stáli na ulici.“

Ľubo Belák

Volič

9.3.2012

Prežívame rušné obdobie. Snáď v novoveku Slovenskej republiky sme ešte nezažili taký hurhaj, ako v týchto dňoch, pár dní do volieb. Určite nie som jediný, na koho sa obracajú ľudia, známi, neznámi, ľavičiari, pravičiari s jedinou otázkou. Vlastne s dvoma.

Mám ísť vôbec voliť?

Koho mám voliť, keď nemám koho?

Tieto axiómy sú o to bolestivejšie, že po dvadsiatich dvoch rokoch nastolenia demokratického systému nevieme, načo je nám. Demokracia je určite historicky najzraniteľnejší politický systém. Práve preto je však jediným systémom, ktorý sa vie vnútorne meniť, samoregulovať.  Umožňuje spoločenstvám vyrovnávať sa s minulosťou bez tvrdých spoločenských stretnutí. Tou najhoršou formou je občianska vojna, ozbrojená revolúcia, ohrozenie existencie ľudskosti.  Jedinou podmienkou fungujúcej demokracie je aktivita občanov, ľudí, ktorí majú právo združovať sa, voliť, slobodne sa vyjadrovať a keď je potrebné, verejne vystúpiť a zvýšiť hlas.

Najväčšou hrozbou demokracie je však paradoxne  miera poznania ako funguje akákoľvek spoločnosť. Pokiaľ za bývalého režimu rozhodovali jednoduchí, neraz hlúpi politici, dnes je situácia úplne iná. Sofistikovaná, vzdelaná a usmievavá politicko-ekonomická oligarchia vie, ako sa s akoukoľvek skupinou ľudí, spoločenstvom narába. Dnes sme toho svedkami v diskusných reláciách a na predvolebných mítingoch.  Politici na drobné premenili a zamenili základné problémy dnešného politického života za „podstatnejšie“ témy, ktoré “pália” ľudí. Je to zle napísaná komédia.

Ľudia v týchto dňoch nevyšli do ulíc pre ľavicovú, alebo pravicovú predstavu o riadení krajiny. Vyšli do ulíc, aby zakričali, že kradnúť a klamať sa nesmie. Tak sme boli doma vychovaní a takéto vzory dostávame z kvalitných literárnych, filmových a divadelných diel. Morálka v politike je na bode nula. Je jedno, čo nám ktokoľvek z politikov sľubuje. Ľudia prestali sľubom veriť preto, lebo sú v novej takmer dvadsaťročnej republike neustále okrádaní a klamaní. To, že sa tieto informácie dostávajú na verejnosť náhodne, povaľujúce sa na stoloch alebo na stránkach internetu, podstatu  nemení. Ľudia majú toho dosť.

Čoho sme svedkami? Po protestoch na ulici opäť vyrukovali do boja stranícke centrály a ich dobre platení lokaji a hlučne nás zahadzujú slovami, slovami a slovami. Som si istý, že neskoro. Dnešné ranné prebudenie tých, ktorí sú klamaní, nie je jednorazové. Nestačí im podsúvať vyhlásenia, nové sľuby, iné videnie budúcnosti politiky po voľbách na Slovensku. Teraz v týchto dňoch to chce reálny čin. Niečo, čo nestojí na sľuboch a predsavzatiach. Okamžite, teraz….urobiť niečo, čo presvedčí ľudí na ulici, že to s tými sľubmi niekto z politikov myslí vážne a že sa ešte oplatí ísť niekoho voliť.

Hneď v bývalom kapitánovi pravice Mikulášovi Dzurindovi sa skrýva takáto možnosť. Nestačí sľúbiť, že po rokoch hospodárskeho zázraku, európskych tigroch a vstupe do Európy, sa podriadi účtu, ktorý mu vystavia voliči. Neuvedomuje si, že tentoraz nejde o neho (vlastne ani nikdy nešlo), ale o tých, ktorí si tie dlhé roky uťahovali opasky, chodili voliť a dúfali v kráľovstvo nebeské.  Už nikto neverí na sľuby, že po voľbách sa všetko zmení. Nastal čas urobiť „hrdinský“ čin. Aký? Hneď zajtra sa zobudiť, osprchovať sa, pekne obliecť a verejne sa vzdať všetkých funkcií, ktoré zastáva. Nielen ako šéf SDKÚ-DS, ale aj ako minister a volebný líder. Nemusí sa báť, že by bol nenahraditeľný. Hneď vedľa seba má ďalšiu dámu. Dokonca právničku, ktorá s ním nesedí v gorilej klietke. Práve naopak, ako prvá začala búrať zatuchnutý právny systém na Slovensku. Tú prvú, premiérku, už na začiatku určil na odstrel. K tejto druhej by sa konečne mal zachovať ako džentlmen.

Pred nami je ešte pár týždňov do volieb. Pán predseda, využite svoju historickú šancu a nečakajte, ako to s vami vo voľbách dopadne. Zbaľte sa a vstúpte do dejín ako prvý slovenský politik, ktorý si uvedomil zodpovednosť za svojich voličov a nie za svoje ego, ktoré si môže založiť do albumu svojich politických úspechov. Mikuláš Dzurinda – ihneď odstúpte!

P.S. Až potom snáď budem môcť poradiť či ísť voliť a koho voliť.

Ľubo Belák

V Bratislave 20.2.2012

Dňa: 17.2.2012

Miesto: Bratislava

Vec: Návrh predbežného opatrenia na pozastavenie ústavných práv volených funkcionárov

Návrh rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky:

Vzhľadom na dôvodné podozrenie páchania trestnej činnosti a zneužitia právomocí verejného činiteľa Ústavný súd Slovenskej republiky

vydáva

Predbežné opatrenie

na pozastavenie ústavných práv vykonávať akúkoľvek funkciu

vo Vláde SR, v Národnej rade SR a na ostatných ústavných stupňoch verejných inštitúcií, ako aj

sa zúčastňovať volieb

do akýchkoľvek verejných zákonodarných, výkonných a súdnych orgánov až do ukončenia vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní,

Mikulášovi Dzurindovi, Róbertovi Ficovi, Ivanovi Miklošovi, Pavlovi Hrušovskému a spol.

Odôvodnenie:

Menovaní v rokoch 2005 až 2006  boli Slovenskou informačnou službou riadne spracovaní a vedení v spise GORILA. Tento materiál je podľa predbežných vyšetrovacích úkonov pravdivý, k čomu sa poniektorí vyššie menovaní verejní činitelia sami doznali. Podľa prepisov zo záznamu, vykonaného v súlade s organizačným a právnym poriadkom SIS v súčinnosti s  príslušným súdom, boli menovaní uvedení v prepisoch rozhovorov, prípadne monitorovaní v byte majiteľa Zoltána Vargu.

Z doteraz zistených skutočností Ústavný súd vyhlasuje, že mohlo ísť o páchanie trestného činu brania úplatku a činu zneužitia právomocí verejného činiteľa, ako aj o spochybnenie morálnej bezúhonnosti ústavných činiteľov a kandidátov strán, čím by boli ohrozené ústavné práva voličov a tým aj legitímny priebeh volieb.

Záver:

Toto predbežné opatrenie nemá termínové ohraničenie a jeho účinnosť môže byť ukončená až po vykonaní vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní a vyhlásením rozhodnutia Ústavného súdu.

Predbežné opatrenie je bezodkladné a je účinné odo dňa vyhlásenia. Akékoľvek marenie výkonu práva Ústavného súdu, ako aj pokračovaní  vo výkone uvedených činnosti  sa bude kvalifikovať ako porušenie rozhodnutia Ústavného súdu SR a bude stíhané podľa zákonov Slovenskej republiky.

Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Navrhovateľ:

PhDr. Ľubomír Belák

S úžasom sedím pri televíznom spravodajstve a počúvam plamenné reči našich – vašich politikov. Tie isté tváre, účesy, obleky, ale najmä reči. Čo všetko sa v predvolebnom tanci sype z úst našich známych z parlamentu. Akoby sme posledných dvadsať rokov žili v Raji. Presnejšie povedané s prísľubom cesty do Raja. Kedysi dávno nám jeden z prvých sľúbil, že si budeme môcť vybrať v ako štátoprávnom zriadení budeme chcieť žiť. Nakoniec sa nás nikto na to nespýtal a jednoducho nás roztrhli. Pamätné boli dvojnásobné platy od bicyklistu, alebo vybudovanie sociálneho štátu od fešáka zo Súmračnej ulice. To prvé skončilo fiaskom a to druhé na jachte v Monte Carle. Ušlo sa nám aj sľubov od nováčikov. Dekriminalizácia fajčenia trávy a riešenie homosexuálnych partnerstiev. Tráva sa vyfajčila, homosexuáli stratili nádej a mládežníci odtrúbili fajront celej vláde. Jednoducho zobrali hoblipilku a podrezali si konár. Bol z toho veľký rachot. Ale čo už, keď sa nesplnil ani v poradí posledný sľub prvej dámy, že reformy sa obyčajných občanov nedotknú. Dotkli sa a dnes to už aj cítime na peňaženke, v zdravotníctve, elektrických zásuvkách, plynových kotloch a ešte kde všade, o čom ani nevieme.

Máme pred sebou ďalší predvolebný tanec. Tváre z bilboardov sa na nás usmievajú a sľuby sa sľubujú. Kultúrna obec, presnejšie jej umelecká časť dostala dokonca predvolebný darček. Bol to síce čistý lobing, ale kto by už povedal nie, keď sa zrazu uprostred hrozby recesie objavilo pár miliónov pre kultúru. Ako to už býva, keď sa medzi ľud hodia peniaze, začínajú šarvátky, kto koľko, začo a načo. Stalo sa to, čo naši politici čakali. Ľudia zabudli na politiku a začali sa vzájomne osočovať, komu tie peniaze patria. Ďalší sa začali hádať o zaujatie priestoru v bývalom V klube, pričom vinník neúspešného konkurzu ticho sedel v kancelárii Národného osvetového centra – priamo podliehajúceho ministrovi kultúry. Politici opäť zasiali vietor do radov umeleckej obce. Nechtiac, nevedomky? Tak ako ich poznáme, to iste nebolo náhodou.

Budmerický kaštieľ sa podľa tvrdenia ministra dostal späť do rúk tých, komu patril. Síce sa zmení spravovateľ, ale účel stavby zostane nedotknutý, možno trochu viac nafúknutý. Podľa sľubov sa má využívať celou umeleckou obcou. Ale čo ak to všetko sú opäť len sľuby. O necelé dva mesiace sú tu voľby a prídu noví páni. Tí opäť zabudnú čo sľúbili a začnú nás prekvapovať novými skutkami. Hovorí sa skutek – utek, po slovensky skutok –utok. Preto sa umelecká obec už teraz pripravuje na sklamanie po voľbách a vyrukovala s Otvoreným listom do centrál politických strán. Vyzerá to tak, že televíznym medovým motúzom a farebným bilboardom už nikto z umelcov neverí. Teraz je ten správny čas, aby sa reprezentanti politických partičiek premenili zo sľubotechny na poctivých zástupcov svojich občanov. Ak to myslia so svojimi predvolebnými programami úprimne, tak im nič nebráni to dať nielen na papier, ale si s rozhašterenou skupinkou umelcov aj pohovoriť a detailnejšie rozobrať, ako ktorá politická strana kultúru chápe a aké má plány na povolebnú realitu.

Otvorený list nie je len šanca vytvoriť akúsi verejnú dohodu o budúcnosti kultúry a umenia, ale aj čas hľadať v umeleckej obci to, čo umelcov spája a nie to, čo ich rozdeľuje. Je načase si uvedomiť, že súper nie je skrytý v ateliéri, na divadelnej scéne alebo na koncertnom pódiu. Súperom je ten, čo pred voľbami sľuboval. Verejný prísľub každej politickej reprezentácie „Ako sa budú správať keď im dáme hlas“ bude záväzný aj v prípade moci podelenej na menšie parlamentné strany.  Umenie kompromisov nie je vzduch ani para. Dá sa zmerať, kto koľko zľavil zo svojich politických predsavzatí. Podstatné je, aby sme si aj po voľbách mohli povedať, že sme urobili všetko pre naplnenie posolstva ducha demokratického štátu, kde politici nerozhodujú sami, ale za nás.

Ľubo Belák

19.1.2012

Silvestrovský večer strávený pri televíznej obrazovke.

Nie som úchyl. Možno si to o mne pomyslíte, keď Vám prezradím, že patrím do čeľade silvestrovských televíznych divákov. Mám však jeden veľký hendikep. Pred rokmi som sa aktívne podieľal na tvorbe televíznych programov, aj silvestrovských. Preto je mi blízka depresia, ktorá zavládne v televíznych štúdiách, keď sa blíži záver roka.

Tentoraz som bol v pohode – do 20,00. Potom sa na mňa začala prenášať depresia, o ktorej som hovoril. Prečo? Jednoducho preto, lebo sa mi opäť potvrdilo, že robiť televíznu zábavu je ťažký chlebík a vyžaduje si to celých mužov – dramaturgov, programových pracovníkoch, ale aj tých, ktorí o nich rozhodujú a rozdeľujú im peniaze na výrobu. Na Silvestra v roku 2011 sa akoby vytratili. Lepšie povedané, ešte stále sa tí celí muži neobjavili. Až na malé výnimky, o ktorých bude o chvíľu reč.

Aby som to stihol, dal som si prezieravo nahrať aspoň jeden z hlavných silvestrovských programov na Markíze. So zvedavosťou, ale aj s napätím som očakával, čo sa bude diať najmä v slovenskej a českej verejnoprávnej televízii. Už tradične som sa obával programovej ponuky  Slovenskej televízie. Nie, že by som bol vopred negatívne naladený, ale na základe vysielania posledných pár rokov, som takmer s istotou čakal prepadák. Prvá predsilvestrovská lastovička mi o tom veľa vyštebotala počas sledovania zbrusu novej slovenskej komédie Olé, zápražka. Nemýlil som sa. V televíznom filme zlyhalo takmer všetko. V prvom rade to bola dramaturgia, ktorá absentovala v celom rozsahu. Akoby v Slovenskej televízii nevedeli čítať scenár. Chýbala logika vo výstavbe príbehu o akomsi čudnom podvodníkovi, ktorého stvárnil televízny nešťastník Juraj Mokrý. Z markízáckeho Počasia sa skokom dostal rovno do veľkofilmu na Jednotke. Pokiaľ v Počasí na Markíze má na svoje vtipy bez pointy našťastie iba pár minút, tu sa mu nechalo jeden a pol hodiny brázdiť metrami filmu, či videozáznamu takmer bez režijnej kontroly. Tak trochu mi ho bolo ľúto. Pamätám si jeho začiatky markízáckeho glosátora. Vtedy bol objavom, teraz je to mne z neznámych príčin trpený zabávač, ktorý sa dlho živil svojim vzťahom ku svojej bývalej manželke. Neistý prejav, chudoba výrazových prostriedkov, motanie sa v zábere, to všetko znásobovalo trápnosť jeho hereckej kreácie. Nepomohol ani jeho vzťah k tancu. Let´s Dance sa v komédii objavil ako implantát, aj keď na ňom scenárista a režisér postavil celý svoj príbeh. Zmätenosť príbehu vyvrcholila najmä v momente, keď sa z podvodníka z neznámych príčin stal slušný človek. Zabilo to nielen príbeh, ale aj dôveryhodnosť hlavnej postavy. Tých scenáristických barličiek a prešľapov bol plný koš. Chýbali motivácie činov jednotlivých postáv. Nepomohol ani kinoautomat. V istý moment sa príbeh vrátil o kúsok späť. Podľa všetkého to mal byť skok späť cez pohľad inej postavy. Trvalo to však len pár sekúnd. Potom sa všetko vrátilo do svojich zablatených koľají. Najväčším, takmer kriminálnym priestupkom bol zámer celého diela. Najprv sa mi zdalo, že pôjde o komédiu s ľahkými zápletkami a zámenami, známymi z dobrých komerčných snímok. Nestalo sa. Po pár minútach sa komédia zrazu zvrhla na nedôveryhodnú grotesku. Najmä vstupom postavy stvárnenej Sávom Popovičom. Jeho vzťah k absurdite, ale najmä jeho humor neraz bez pointy a kontextu, ostro kontrastoval s mladou Kristínou Farkašovou, ktorá jediná zvládala úlohu hlavnej (vedľajšej?) postavy komédie. Jej zdatnosť vnímať kameru a neklesnúť na úroveň hlúpej grimasy naznačuje, že sa nám rodí dobrá filmová herečka. Ale ani to nezachránilo úbohosť diela za pár miliónov.

Samotný silvestrovský večer pre mňa začal o 20,00. Dovtedy som len námatkovo klikal voličom, aby som sa naladil na večernú zábavu. Dal som si záväzok zvládnuť sledovanie troch televíznych programov. Jednotky, ČT1 a Joj.

Začal som na ČT1. Pokiaľ na Jojke sa odvíjal silvestrovský Panelák plný bujarej zábavy x-tej časti obľúbeného seriálu, Česi začali súťažnou hrou Zázraky přírody, ktorú už dlhšie moderuje Slovák – Maroš Kramár. Je to môj priateľ a určite dobrý herec. Zaráža ma však, prečo sa (alebo ho) núti do češtiny. Iste je sympatické, keď ukážeme, že naše národy majú k sebe blízko. Nemusí to byť však spečatené jazykovým kotrmelcom. Maroš je všeobecne známy a uznávaný slovenský herec, takže určite by som mu poradil hovoriť po slovensky. Aj pre reláciu by to bolo ozvláštnením. A v čom sa naše jazyky líšia, treba na mieste preložiť. Pomohlo by to najmä českému divákovi, ktorý už zabudol počúvať slovenčinu. Relácia ničím nezaujala. Tvorcovia sa ani nesnažili vytvoriť akýsi špeciál – silvestrovské vydanie. Ak k tomu prirátam neraz slabé improvizované repliky známych ľudí, tak môžem hodnotiť reláciu ako silvestrovsky podpriemernú.

Na Jednotke sa rozbehla hudobná smršť  Cigánski diabli a hostia. Keďže som rodom hudobník, úprimne som sa tešil na stretnutie muzikantov a spevákov rôznych hudobných žánrov. Keď som toto stretnutie nazval smršťou, tak som mal na mysli katastrofu, ktorá pred pár rokmi polámala polovicu Tatranského národného parku. Asi takto na mňa zapôsobili nútené práce hudobníkov. Inak to ani nemôžem nazvať, pretože prechody medzi džezom, vážnou hudbou a cigánskou ľudovkou boli vynútené dramaturgickým zámerom a nie hľadaním podobnosti v hudbe. Neraz sa hudba zliala do krutého mixu, z ktorého určite nikto nič nemal. Experiment sa nevydaril. Kladiem si otázku“ „Je Silvester pre televíziu miestom na experiment?“ Určite nie je.

Rovnako ako české Zázraky přírody s Marošom Kramárom ani zaradenie súťažnej hry Kto hovorí pravdu, ma nezaujal. Prívlastok silvestrovský špeciál bol len v prítomnosti viacerých známych celebrít v štúdiu. Opäť sa na televíznej obrazovke usídlila improvizácia s lepšími, alebo horšími replikami. O pointách nehovorím, pretože súčasní zabávači akoby rezignovali na humor a vtip.

Až po deviatej hodine večer som si konečne správne vybral. Karel Šíp nesklamal. Aj keď sa jeho cyklus Všechnopárty na televíznej obrazovke objavuje už viacero rokov, každé jeho vydanie je špeciálom, neopakovateľným zážitkom z humoru, múdrosti a galantnosti. Tentoraz stavil na troch maliarov, nemaliarov. Karel Gott, František Ringo Čech a jeden mne neznámy excentrik priniesli svoj špecifický humor, sebairóniu, ktorá neuráža a švih, ktorý relácii dáva spád. S obavami som prepol na slovenskú Jednotku.

Hlavný večerný televízny program staval na dnes už známom cykle Legendy Popu. Už to, že sa televízni tvorcovia rozhodli postaviť Silvester na relácii, ktorá od začiatku vyvoláva pochybnosti nielen v dramaturgii ale aj v realizácii, bolo čudné. Tuším v pozadí dialóg na akejsi porade o Silvestri, ktorý sa začínal asi takto. „Nuž, opäť tu máme Silvester. Musíme niečo urobiť. Ale čo? V štúdiu už máme postavenú scénu na Legendy Popu, tak ju využijeme. Dodáme publikum, pár samovrahov – známe celebrity a nech sa smažia pred televíznymi kamerami. Však už to nejako zostriháme.“ Asi takto nejako musel prebiehať porada, pretože ak by to bolo inak, tak začnem naozaj pochybovať o kompetentnosti televíznych pracovníkov, ktorí rozhodujú o bytí a nebytí tvorby a vysielania Slovenskej televízie. V relácii Legendárne slovenské hity sa umiestnil nepoctivý guláš hudby a tliachania, ktoré nemalo konca kraja. Iste, podarilo sa to zostrihať, takže minutáž relácie bola zachovaná. To, že zostrih bol amatérsky, neraz bola záberová skladba na úrovni detského video amatéra, z nedostatku materiálu sa neraz opakovane objavil ten istý záber z publika, chápem ako pletenie z h…. bič. Nechápem však, ako mohol strihač s režisérom nastrihávať obraz bujarého publika na miestach, keď zo scény zavial chlad bezradnosti a trápnosti. Vrcholom bola sebareflexia hudobníka a speváka Mariána Čekovského, ktorý po jednej zo svojich replík utrúsil poznámku o nezmyselnosti vlastných slov, o ktorých sám tvrdil, že nevedel, čo to malo znamenať. V tomto prípade stojí za to vedieť, koľko stál Slovenskú televíziu tento zúfalý pokus o silvestrovskú reláciu.

Jojka štandardne prebehla po farme v relácii Mama hľadá ženu. Táto ponáška na vlastný televízny cyklus asi našla svojho diváka. U mňa prešla absolútnym zlyhaním záujmu. Nuž na niečo sa naozaj nemôžem pozerať. Prepáčte mi. No hneď nato sa rozžiarila obrazovka so záznamom veľkej hudobnej šou Karel Gott 70. Aj napriek tomu, že nešlo o svetovú premiéru, Jojka stavila na tutovku. Tento program nielen logicky, ale aj dramaturgicky patrí do koša veľkých zábavných programov, kde sa divákovi ponúka všetko. Kvalita, atraktivita, krása, tradícia, spoločenské uznanie a jedinečnosť. Oslava sedemdesiatky českého speváka s božským hlasom, Karla Gotta je ukážkou, ako sa má narábať s vlastnou históriou, s pojmom osobnosť, s originalitou dramaturgie, jednoducho s nápadom, ktorý je jedinečný. V titulkoch relácie som si to potvrdil. Tandem Jirka Adamec a Aleš Ulmu sú zárukou kvality a náročnosti. Základ večera tvorila hudobná dramaturgia, ktorá nielenže dala na známe šlágre majstra, ale spojením interpretov a piesní z minulého storočia potvrdila hodnotu daru, ktorú Karel Gott a jeho priatelia skladatelia, textári a hudobníci priniesli niekoľkým generáciám. Tento megakoncert bol pre mňa vyvrcholením silvestrovskej ponuky v televíznom terestriálnom vysielaní.

Markízu som si nechal na druhý deň. Aj tu využili silvestrovské vydanie seriálu. Tentoraz však išlo o varenie v relácii Zita na tanieri. Nemyslím si, že tento programový typ je vhodný na Silvestra. Partička, aj keď nie je šálkou môjho tea, si udržala štandard pohotových divadelníkov, ktorí si nedávajú servítku pred…. Možno keby zdvihli svoju ašpiráciu na humor aspoň od pása vyššie, bol by som ich stálym divákom. Takto sa len kde tu blysne improvizovaný zásah do čierneho, ktorý ma občas presvedčí, že Dangl sa nesmeje len preto, že to tak musí v televízii byť.

Daniel Dangl, relatívne mladá krv v televíznej zábave, bol spolutvorcom veľkej silvestrovskej šou na Markíze. Na prvý pohľad by sme si mohli zaspievať: „Nič nové na svete, dajme si repete!“ Avšak po zhliadnutí dvojhodinovej silvestrovskej zábavy musím konštatovať, že tentoraz to neplatí. Na pôdoryse známej televíznej šou Let´s Dance sa objavila celá programová ponuka Markízy. Krátke dokrútky boli vtipné a s veľkou dávkou sebairónie. Bolo mi to sympatické, pretože som cítil voľnú ruku autora gagov a scénok, ktorému nikto z vedenia televízie neprikazoval, ako a čo má vymýšľať. Humor a vtip vychádzal z reality televíznej práce. Na tanečnom parkete sa zas objavovali tanečníci, herci a speváci, neraz s vymenenými úlohami. Každý výstup mal svoj nápad a aranžmán. To, čo trčalo z Legiend na Jednotke, nevydarené improvizácie, v Let´s Silvester bolo len pikantnou frčkou v paródiách na jednotlivých porotcov súťaže. Opäť nenásilné, úprimné a tým aj uveriteľné.

Je tu rok 2012. Za mnou, a možno aj za vami je televízny rok 2011. Vkročili sme do roka, o ktorom nám v televíznom vysielaní hovoria len samé zlé správy. Všetkého, čo budeme potrebovať, bude menej a to čo nechceme, dostaneme niekoľkonásobne. Dúfam, že sa to nebude odrážať aj v televíznom vysielaní.

Ľubo Belák

1.1.2012

Nie každý má súdené odísť do večnosti. Dramatikovi, Václavovi Havlovi, ale najmä morálnej autorite sa to podarilo. Použil som slovo podarilo, pretože k tomu, aby sa niekto stal symbolom ideálov spoločnosti za spravodlivosť a lásku, treba mať za sebou veľa konkrétnych činov. Nestačí si na večnosť len počkať. Večnosť je prísľubom, že človek neumiera. Ľudská podstata má šancu na večný život. Nepotrebuje telo. Potrebuje pamäť a hodnotu. To sú poslovia večnosti. Akýsi predplatený lístok tam, kam sa chce dostať každý, len jeho cena je vysoká.

Bol to práve Havel, človek prichádzajúci z divadelnej scény, ktorý ani na chvíľu nezaváhal a postavil sa otvorene na stranu bezmocných. Nebola to však bezmocnosť blízka k nevládnosti. Bola to bezmocnosť v dobe, keď nám diktovali, čo máme robiť, čo si máme myslieť, ako sa máme správať a koho si ctiť. Bezmocnosť niečo urobiť pre zmenu, pre oslobodenie sa pred samým sebou, pre zbavenie sa strachu z vlastného názoru.

Nebol to postoj lacného hrdinu. Havel svojim činom dával zmysel. Slobodu nechcel len pre seba, ale pre všetkých. Navyše vedel ľudí spájať a nie rozdeľovať. Dokonca našiel slová aj pre svojich bývalých prenasledovateľov.

Preto sa chcem za nás, čo sme po celé tie roky mlčali, prizerali sa, ako sa rozpadáva budúcnosť našich detí a nič sme proti tomu neurobili, čo sme ani slovom nenaznačili protest proti prenasledovaniu tých, čo sa snažili verejne vyjadriť svoju nespokojnosť, čo sme spievali, hrali, písali, tancovali tak, ako nám pískali, za tých všetkých sa chcem ospravedlniť, pretože jedným z nich som bol aj ja.

Viem, že jeho rozlúčka bola súčasťou posledného dramatického diela. Je to príbeh o láske, zmierení a dobre. Akoby v poslednom obraze, v čase Vianočných sviatkov priniesol tú najväčšiu obeť, ktorou je vlastný život. Ten položil na katafalk pre všetkých ľudí dobrej vôle.

Ľubo Belák

23.12.2011

Tak sa nám náš minister opäť vyfarbil.  Lepšie povedané zafarbil v efektových svetlách televízneho prenosu Legendy Popu. Slovenská televízia, ako súčasť brontosaura RTVS aj tentoraz musela pánovi ministrovi zaplatiť za štedré dary v podobe finančných injekcií. Jednoducho si už dnes predplatil na politickú volebnú kampaň, ktorú spustil v piatok večer na Jednotke. Žoviálne si sadol medzi obecenstvo v štúdiu a vehementne ťapkal ručičkami, aby národ, ale najmä jeho potenciálni voliči videli, že aj on je súčasťou fan-klubu Legendy slovenskej populárnej hudby, Elánu. To, že je to politická fraška a  neustále vstrihávanie jeho  detailu pri potlesku do výsledného zostrihu nebolo náhodné, trčalo z obrazovky ako smutný gag dreveného panáka za asistencie celého televízneho štábu. Čudujem sa len Jožovi Rážovi, že dovolil, aby on, jeho spoluhráči a meno Elán bolo zneužité na politické ciele. Určite nič netušil, pretože by s tým rázne sekol. Jediné šťastie, alebo možno prezieravosť, bola neprítomnosť generálnej riaditeľky RTVS, ktorá by svojou prítomnosťou potvrdila, že s nezávislosťou Slovenskej televízie (RTVS) to až také dobré nie je. SaS potrebuje svojich voličov, Slovenská televízia peniaze a divák to všetko cez koncesionárske poplatky a dane zaplatí. Že pán Krajcer zrušil televíznu koncesiu a tým zachránil divákov pred platením? Omyl! Jediné, čo sa mu podarilo, bolo oficiálne vziať Slovenskej televízii doteraz predstieranú nezávislosť, spriahnuť ju so štátnym rozpočtom, ktorý je dotovaný práve z našich daní a tak zabezpečiť, aby sa ani náhodou verejnoprávne médium nezbláznilo a začalo vysielať  názory ľudí, nepúšťalo politikov pred kamery a neposlúchalo pokyny politických majiteľov, kto môže a nemôže so Slovenskou televíziou spolupracovať.  Týmto zákonom stihol ošklbať aj umelecké fondy, ktoré mali príjem z koncesionárskych poplatkov 1%. Komu to slúži?

Ako kultúrnemu Buratinovi sa podaril aj ďalší kúsok, zdevastovať Budmerice, okradnúť kultúrnu obec o tento stánok kultúry a anulovať výsledok konkurzu na správu kaštieľa. Kto bol na vine? Opäť zaúradoval kultúrny Buratino Krajcer, ktorý najprv oznámil, že jeho hlavným kritériom pri výbere neboli peniaze, ale dôvera v osobnosť vedúceho predstaviteľa víťaznej organizácie. Keď to skrachovalo, v tichosti zaliezol do stánku SaS, kde sa vyplakal na pleci svojho straníckeho šéfa. Mám to z prvej ruky. Dokonca nechodil ani do práce na ministerstvo. Daňových poplatníkov tento drevený kotrmelec stojí mesačne cez 2000.- euro.

Posledná, najčerstvejšia aféra sa nedá inak nazvať ako kúzelný kotrmelec, kde sa opäť ukázal ako autorita na likvidáciu všetkého, čo je s kultúrou spojené. Známy V klub, ktorý po dlhé roky trpí na absenciu záujmu širokej verejnosti, v ktorom prekvitá skôr pleseň a smrad, sa po uzavretom výberovom konaní a určení víťaza zmenil čarovným prútikom ministra na kolbište dvoch pohľadov na fungovanie legendárneho V klubu. Klubu, kde sa rodila nová generácia slovenských osobností, kde aj napriek zúriacemu socializmu si mladí ľudia vedeli udržať kus slobody a kam chodili návštevníci z celého sveta za KULTÚROU. Po výzve a po previerke spôsobilosti na zaradenie do výberového konania sa do záverečného kola dostali dve koncepcie. Jedna zameraná výhradne na alternatíve umenie, druhá na ozajstnú osvetovú širokú činnosť, kde malo miesto aj to, čo ponúkala konkurencia. Odborná komisia sa priklonila k ponuke Alexandra Geriča a neziskovej organizácii Cylinder, ktorá chcela využiť nielen potenciál jej členov, ale práve na základe vlastného poslania osvetovej činnosti dať priestor širokej verejnosti bez diskriminačného delenia na mladých a starých, záujemcov o alternatívne umenie a priaznivcov hlavného umeleckého prúdu, ktorá má záujem o divadlo, film, výtvarné umenie, tanec, folklór, kultúrnu zábavu, ale aj satiru a poctivý humor. A to všetko v  kultúrnom prostredí centra Bratislavy. Nemal to byť len úzky  elitný okruh spolupracovníkov a priaznivcov alternatívy a experimentu. Svojou činnosťou mali prispieť aj spolky vyvíjajúce osvetovú činnosť v uvedených oblastiach.  Čo sa po vyhlásení rozhodnutia Odbornej komisie stalo? Porazená strana zastupujúca úzko vyhranené alternatívne umenie  sa zúfalo zmobilizovala a dostatočne nekultúrne začala obviňovať víťaza. Búchali síce hlasno, ale na nesprávnu bránu. Nepresvedčili, len zrušili.

Náš Buratino sa rýchlo zobudil a ukázal čo vie. Zľakol sa kriku, zabehol do úradu a rýchlo zverejnil, že si tu nikto nebude robiť čo chce. Pokiaľ NOC nerozhodne tak, ako si želá pán minister, tak sa bude opakovať výber dovtedy, kým nebude podľa jeho vôle. Zároveň vyhlásil, že nebude zasahovať do rozhodnutia komisie. Hmm…práve to urobil, alebo táto komisia bola nekompetentná? Kto urobil chybu? Buratino to zatiaľ nemá všetko premyslené.  Žiaľ mu chýba autor – Alexej Nikolajevič Tolstoj, Klimáček alebo Polák ho nenahradí. Tolstého už z hrobu nevytiahne a dnešných spisovateľov si generálne pohneval. Svojou drevenou podstatou a neznalosťou kultúrnych procesov sa postaral o to, aby vo vnútri kultúrnej obce zasial hnev, zlobu, neprajníctvo, agresiu, ale najmä nekultúrnosť. Nehovoriac o slove muža, ktoré by malo platiť. Keď si prečítate stanovisko Ministerstva kultúry ku kauze V-klub, pochopíte. Tu je link na spravu:

http://www.culture.gov.sk/aktuality/stanovisko-ministra-kultury-daniela-krajcera-k-verejnemu-vyberu#22Jf3r0Q4ocx7oNV7bqhVA

Prichádzajú sviatky, dni pokoja a mieru. Prosím Vás, pán Kultúrny Buratino, Daniel Krajcer. Dajte nám predvianočný darček a zložte svoju funkciu. Prispejete tým nielen k pokoju v domácnostiach kultúrnych a umeleckých pracovníkov, ale aj ku svetovému mieru. Aké by bolo nádherné, keby ste sa v žiari vianočného stromčeka cez televíznu obrazovku už ako recyklovaný pracovník Slovenskej televízie objavili v predplatenej role rozprávkara, ktorý číta našim deťom rozprávku pred spaním. Kedysi to robila teta Viera Bálinthová. Teraz by to bola naša Legenda -  Kultúrny Buratino, Daniel Krajcer. A na toho nešťastníka v ministerskom kresle za SaS by každý o nejaký čas zabudol.

Ľubo Belák

18.12.2011